Otváranie prokuratúry sa stalo módnym pojmom slovenského politického slovníka. Ide o verbálnu fasádu, za ktorou sa môže s veľkou mierou pravdepodobnosti ukrývať úsilie politikov prepašovať do štruktúr prokuratúry politické vplyvy. Nejeden kandidát na najvyššie funkcie v rezorte je dôvodom na to, aby sme túto hrozbu považovali nielen za teoretickú.

O právnikoch a muzikantoch

Povedať o niekom, že je právnik, je rovnako vágny popis ako označenie hudobník. Sú muzikanti multiinštrumentalisti. No spravidla sa delia napríklad na huslistov, klaviristov, gitaristov, skladateľov, dirigentov a podobne. Samozrejme, existujú rôzne kombinácie. Sú dirigenti, čo sú zároveň aj skladateľmi a, pochopiteľne, komponujú aj inštrumentalisti. To všetko je pravda, no vo všeobecnosti platí, že aj hudobníci sa takým alebo onakým spôsobom špecializujú.

Každá analógia je nedokonalá, musíme pripustiť. Avšak aj v oblasti praktického výkonu práva, ktoré je komplexné a zložité, je nevyhnutná špecializácia. Nielen v jednotlivých oblastiach práva – trestné, správne, občianske, obchodné, ústavné atď., ale aj na poli právnych povolaní. Prokurátor, sudca, advokát, legislatívec, právny teoretik sú všetci právnici, no každý z nich musí mať na výkon svojej špecializácie iné osobnostné predpoklady, zručnosti a kvality.

Sudca, prokurátor a advokát – úlohou každého z nich je zabezpečiť výkon spravodlivosti iným spôsobom. A to si vyžaduje aj rozdielny prístup k právu, jeho uplatňovaniu a interpretácii. Nemožno vo všeobecnosti tvrdiť, že z dobrého sudcu sa nemôže stať aj dobrý prokurátor a naopak. Trochu zložitejšia je odpoveď na otázku, či to platí aj o advokátovi, ale v zásade aj z tejto pozície je možné prestúpiť na súd či prokuratúru, ba dokonca aj zo súdu a prokuratúry do advokácie. Ak k tomu dochádza, malo by sa to diať evolučne, nie revolučnými skokmi. A existuje oprávnená obava, že to, čo súčasná vládna koalícia nazýva otvorením prokuratúry, môže byť skokom. V lepšom prípade do neznáma, v horšom priamo do spolitizovanej prokuratúry.

Ad Lipšic

Veľa sa už v tejto súvislosti pohovorilo a popísalo o politikovi a advokátovi Danielovi Lipšicovi. Najprv koketoval s kandidatúrou na generálneho prokurátora, teraz sa pohráva (nielen on, ale aj viacero politikov) s myšlienkou, že sa bude uchádzať o pozíciu riaditeľa Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR. Treba uznať, že tak v pozícii ministra spravodlivosti, ako aj v kresle ministra vnútra, ba dokonca aj v lavici opozičného poslanca sa doktor Lipšic správal ako prokurátor.

Zrejme to vyhovuje jeho naturelu a to je v poriadku. Už menej je v poriadku, že z politiky a advokácie sa chce nechať rovno vystreliť do jednej z najvyšších funkcií v štruktúre prokuratúry. Prirodzené, logické a napokon aj spravodlivé by bolo, keby sa uchádzal o pozíciu justičného čakateľa, respektíve s jeho praxou možno aj priamo radového prokurátora. Po „odslúžení“ primeraného času a na základe merateľných výsledkov v podobe dôsledného výkonu dozoru nad vyšetrovaním a kvalitných obžalobných textov by sa pokojne mohol prihlásiť o funkciu generálneho alebo špeciálneho prokurátora.

To, o čo sa pokúša on a veľká časť vládnej koalície v súvislosti s voľbou šéfa ÚŠP, vzbudzuje oprávnené pochybnosti a otázniky. Najmä, ak sa advokát Daniel Lipšic akoby zázrakom objavuje všade tam, kde sa niečo deje. Naposledy odprevádzal na výsluch takzvaného kajúcnika, bývalého riaditeľa Národnej jednotky finančnej polície NAKA P PZ plukovníka Bernarda Slobodníka, mimochodom, „obchodného“ partnera istého Petra Košča. A hneď potom nasledovala vlna zatýkania ďalších bývalých policajných špičiek.

Ad Kliment

Iným prípadom je sudca Najvyššieho súdu SR Juraj Kliment. Nespochybniteľná autorita v oblasti trestného práva, podľa všetkého čestný, precízny a spravodlivý sudca. Jeho kandidatúre na funkciu generálneho prokurátora zdanlivo niet čo vyčítať. No predsa je tu niekoľko otázok, ktoré si vyžadujú odpovede.

Prečo by mal kvalitný sudca, nie hocakého, ale najvyššieho súdu odísť na čelo prokuratúry? Dobrý sudca nech ďalej rozhoduje a nech sa na Najvyššom súde SR podieľa na tvorbe judikatúry. Slovenský právny systém to potrebuje ako soľ.

Búrky, víchrice, peklá a očistce ukázali, že nielen na okresnej a krajskej úrovni, ale aj na súde najvyššom sa diali a možno dodnes dejú neprávosti. Prečo sa Juraj Kliment neuchádza(l) o najvyššiu funkciu na Najvyššom súde SR? Prečo nechce robiť zmeny tam, kde to najlepšie pozná a prečo chce ísť „upratovať“ niekam, kde nikdy nepôsobil?

Problém Juraja Klimenta bude zrejme nasledovný. Generálneho prokurátora volia politici, tých dokáže svojou pomerne rigidnou rétorikou osloviť. Najmä, ak ide o takú zostavu, na čele ktorej stojí excentrický Igor Matovič. (Práve s ním aktuálne až podozrivo harmonicky súznie.) Predsedu Najvyššieho súdu SR musí zvoliť súdna rada, teda do veľkej miery ľudia z justičného prostredia a ich podporu si doktor Kliment jednoducho nevie získať. Môže aj nemusí to súvisieť s jeho malou schopnosťou vychádzať so širším kolektívom ľudí.

Ad Žilinka

Prokurátor ÚŠP Maroš Žilinka, jeden z radu kandidátov na šéfa Generálnej prokuratúry SR, je človek, o ktorom je potrebné takisto stratiť niekoľko slov. Na stránke Ďateľ sme síce už kriticky poukázali na jeho pomerne intímny dotyk s politikou (štátny tajomník, kandidát na poslanca), avšak bolo by chybou pre niekoľko detailov ignorovať širší obraz reality.

Maroš Žilinka je nepochybne osobnosť s morálnou integritou a profesionálnou autoritou. Všetci zainteresovaní sa zhodujú na názore, že ide o vynikajúceho odborníka. Ako riaditeľ oddelenia ekonomickej kriminality ÚŠP má nepochybne aj potrebné skúsenosti s riadením. Musíme zdôrazniť, že ide o skúsenosť s riadením na prokuratúre, nie v advokátskej kancelárii, politickej strane alebo na súde.

Niet dôvodu pochybovať o tom, že v osobe doktora Žilinku ide o mimoriadne kvalitného kandidáta na najvyšší úrad v rezorte prokuratúry. Maroš Žilina zasvätil celý profesionálny život práci prokurátora, pozná jej zákonitosti a špecifiká. Prečo by napríklad on nemal byť generálnym prokurátorom a prečo by bol na jeho mieste lepší napríklad sudca Juraj Kliment?

Ad Šanta

Prokurátor ÚŠP Ján Šanta možno nie je po teoreticko-právnej stránke až taký brilantný ako Maroš Žilinka, no má za sebou množstvo úspešných obžalôb v myriadách komplikovaných prípadov. Je jasné, že generálnym prokurátorom môže byť len jeden z nich. Nuž ak by sa ním stal dajme tomu doktor Žilinka, prečo by mal byť zvolený za šéfa ÚŠP advokát a politik Daniel Lipšic, a nie doktor Šanta, dlhoročný prokurátorský praktik a svojím spôsobom spoluzakladateľ špeciálnej prokuratúry?

Niekto by mohol namietať, že sme v tejto úvahe obišli napríklad Jozefa Čentéša, prípadne ďalších kandidátov. Profesor Čentéš je z mnohých hľadísk rovnako spôsobilý vykonávať funkciu generálneho či špeciálneho prokurátora, ako sú napríklad Maroš Žilinka, respektíve Ján Šanta. O tom niet najmenších pochýb a je to ďalší dôkaz o tom, že, pokiaľ ide o najvyšších funkcionárov, dopĺňať stavy prokuratúry zvonka nie je potrebné. A ak to potrebné nie je, potom je načim uvažovať, prečo to niekto silou-mocou presadzuje.

Inými slovami aj keď sa v štruktúrach prokuratúry objavili také deviácie, aké zosobňovali Dobroslav Trnka alebo Dušan Kováčik, nie je namieste tvrdiť, že celý rezort je v rozklade a dohromady ho môže dať len niekto, kto nebol s týmto prostredím doteraz zviazaný. Naopak, práve tí, čo poznajú prokuratúru zvnútra, sú zároveň odborne aj morálne spôsobilí a majú dostatok praktických skúseností, by mali dostať príležitosť viesť generálnu aj špeciálnu prokuratúru. Ak v tejto súvislosti skloňujeme predovšetkým mená Žilinka, Šanta a Čentéš, tak len preto, lebo ide o kandidujúcich prokurátorov. V jej orgánoch nepochybne pôsobia mnohí ďalší spôsobilí ľudia, čo by vedeli vykonávať najvyššie riadiace funkcie s náležitou odbornosťou a morálnou integritou.

Tak trochu silené a vlastne aj zbytočné „tlačenie“ najvyšších funkcionárov prokuratúry zvonka vyvoláva prinajmenšom rozpaky. A azda aj odôvodnené obavy z novej formy politizácie najvyššieho orgánu dozoru nad zákonnosťou v štáte.