Zdravie (a predovšetkým záchrana života) nie je tovar, avšak pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemocnice nakupujú rôzne produkty a služby, ktoré tovarom sú, a preto je povinnosťou manažmentu správať sa nielen medicínsky, ale aj ekonomicky zodpovedne.

Astronomické čísla

Na Slovensku práve prebieha piate oddlžovanie nemocníc od roku 2002. Ak sa štát piaty raz po sebe pokúša vyriešiť rovnaký problém tým istým spôsobom, je viac ako pravdepodobné, že to nebude fungovať. Počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu nás stálo oddlžovanie nemocníc 664 miliónov eur. Prvá vláda Roberta Fica naliala do oddlžovania 130 miliónov a kabinet Ivety Radičovej 300 miliónov eur. Súčasná vláda vyčlenila na plátanie bezodných dier v slovenských verejných nemocniciach 585 miliónov eur. Ak by sa táto čiastka vyčerpala, v priebehu 16 rokov by sme dovedna zaplatili 1 679 000 000 (teda 1,679 mld.) eur.

V priemere vyrobia verejné nemocnice ročne dlhy za 100 miliónov eur. K 31. decembru 2017 mali zariadenia v pôsobnosti ministerstva zdravotníctva dlhy vo výške 833,69 milióna eur, z toho po lehote splatnosti 679,24 milióna.

Absurdná stratégia

Ministerstvo zdravotníctva tentoraz podmienilo oddlžovanie nemocníc prijatím a dodržiavaním ozdravných plánov, zaviedlo kontrolné orgány, ktoré môžu v prípade neplnenia záchranných opatrení odvolať riaditeľa, a nastavilo pre takýto prípad aj ekonomické sankcie voči finančne nedisciplinovaným subjektom.

Aj preto sa do programu oddlžovania spomedzi 43 nemocníc v jeho pôsobnosti prihlásilo iba 29, čo dokumentuje nedostatočnosť tejto stratégie. Jednoducho ten, kto sa nezúčastní oddlžovania, nemusí začať dodržiavať prísnejšie pravidlá. A to je nielen problém, ale aj absurdita. Ak nebudú verejné nemocnice transformované na akciové spoločnosti, donekonečna sa budú môcť spoliehať na to, že skôr či neskôr vláda za nich vyrovná účty.

Oprávnené výhrady súkromníkov

Vo svetle týchto skutočností jednoducho možno len súhlasiť so súkromnými prevádzkovateľmi nemocníc, že štát (prinajmenšom ten slovenský) nie je schopný zabezpečiť ekonomicky udržateľný chod zdravotníckych zariadení. Verejné (štátne a krajské) nemocnice sa proti ich kritike síce môžu brániť tvrdením, že na rozdiel od nich súkromné zariadenia neprevádzkujú z povahy veci stratové jednotky, ako sú napríklad oddelenia pre dlhodobo chorých a podobne. Protiargument však znie, že najviac záväzkov po splatnosti majú verejné nemocnice voči dodávateľom špeciálneho zdravotníckeho materiálu a Sociálnej poisťovni.

Súkromné nemocnice obstarávajú lacnejšie a hospodária efektívnejšie. Nerobia dlhy (azda s výnimkou jednej), a preto sa ich majitelia oprávnene búria, že za verejné nemocnice uhrádza záväzky štát.

Ideologický spor, či je štát dobrý alebo zlý vlastník nie je namieste. Štát je presne taký vlastník, akí politici na jeho čele stoja, a preto je oprávnené položiť si otázku, prečo by nemali mať verejné nemocnice ambíciu konkurovať súkromným. Pokojne by bolo možné v rámci regulácie nariadiť, že tam, kde nie je verejná nemocnica, je súkromný prevádzkovateľ povinný poskytovať požadovanú (aj najnákladnejšiu) zdravotnú starostlivosť. Avšak to by musel mať štát ucelenú koncepciu štruktúry nemocníc.

Politické nominácie

Existuje niekoľko objektívnych príčin, čo komplikujú nemocniciam efektívne fungovanie a nie je v ich silách tieto negatívne okolnosti odstrániť. Ide napríklad o nedostatočne fungujúce platby/ceny za diagnózu (takzvané DRG), neschopnosť štátu racionalizovať štruktúru nemocníc a ich kapacít, ale aj nevyhovujúce budovy zdravotníckych zariadení s vysokými prevádzkovými a energetickými nákladmi. Veľmi často, takmer spravidla sú však príčinou zlých ekonomických výsledkov nemocníc samotné manažmenty. Samozrejme, najvyšší riadiaci pracovníci nemocníc sa tam neobjavili sami od seba. Nechceme nikomu krivdiť, a preto len neadresne, ale predsa v zhode s realitou konštatujeme, že riaditelia nemocníc v pôsobnosti ministerstva zdravotníctva a vyšších územných celkov sú do funkcií dosadzovaní nie na základe odborných kritérií, ale podľa toho, aký majú pomer k vládnucim politickým stranám alebo k vplyvným osobám s priamymi ekonomickými záujmami v danom zdravotníckom zariadení.

A to je ďalšia z radu príčin, prečo nemocnice hospodária neefektívne. Politici síce niekedy nominujú riaditeľa nemocnice len preto, lebo je to ich kamoš a neočakávajú za to žiadne protislužby, ale ak si šéfa zdravotníckeho zariadenia vyberie podnikateľský subjekt alebo praobyčajný keťas, vždy je za tým veľmi konkrétny biznis s neraz pochybnými ekonomickými parametrami. Presne z takýchto spolkov vznikajú kauzy predražených nákupov zdravotníckej techniky. Ak je niekto do funkcie riaditeľa nemocnice vymenovaný čisto po politickej línii bez nárokov na ďalšie plnenia v podobe predražených nákupov, neznamená to, že je všetko v poriadku. Politické kritériá sú jednoducho pri výbere šéfa nemocnice neakceptovateľné, pretože aj vyrábanie strát v dôsledku nedostatku schopností a skúseností je pre zdravotníctvo katastrofou.