Odstúpenie Františka Imreczeho je na prvý pohľad víťazstvom opozície. V skutočnosti však ide o prejav čoraz prudšieho vnútrostraníckeho konfliktu donedávna monoliticky pôsobiacom Smere.

Elegantný plán

Pôvodný plán bol prostý a elegantný. Guvernér NBS Jozef Makúch odstúpi z funkcie pred skončením mandátu a uvoľní miesto ministrovi financií Petrovi Kažimírovi, už dlhší čas prejavujúcemu záujem o post v centrálnej banke. Toto riešenie malo požehnanie tak predsedu Smeru Roberta Fica, ako aj prezidenta Andreja Kisku. S touto časťou riešenia boli stotožnení aj všetci rozhodujúci činitelia najsilnejšej vládnej strany.

Rošáda mala byť dokončená vymenovaním prezidenta Finančnej správy Františka Imreczeho za nového ministra financií. Tak si to predstavovali predovšetkým šéf Smeru Robert Fico a podpredseda Robert Kaliňák. Iný názor na túto časť plánu mal nielen premiér Peter Pellegrini, ale aj jeho spojenci z takzvanej V4 – minister hospodárstva Peter Žiga, minister financií Peter Kažimír a podpredseda parlamentu Martin Glváč.

V4 „nabila“ opozícii

František Imrecze bol v Smere vnímaný ako človek Roberta Kaliňáka. Jeho odchod z funkcie ministra vnútra viacerí vnútrostranícki rivali považovali za príležitosť vylepšiť si pozície, a tak sa zrodil nápad využiť služby opozície a denníka N na zmarenie ministerských ašpirácii prezidenta Finančnej správy.

Nech sa to na prvý pohľad javí ako usilovná investigatívna práca novinárov a nekompromisná aktivita SaS, realita je prozaickejšia. V zákulisí denníku N a opozičnej strane takrečeno nabili práve členovia aliancie Smer - V4. Potichu upozornili na starú správu OLAF o podozreniach ohľadom colných deliktov pri dovoze čínskeho tovaru do Európskej únie. Na úrovni marketingu si body pripísala SaS, denník N dostal pomyslený červený bod za nasadenie a páni Pellegrini, Kažimír, Žiga a Glváč dali nepríjemnú frčku do nosa tandemu Fico – Kaliňák. Všetko ostatné sú len rekvizity a rétorika.

Či sa na základe tejto hry a po odchode Petra Kažimíra na čelo NBS podarí posunúť Petra Žigu na ministerstvo financií a Martina Glváča na post ministra hospodárstva, je otázne, ale z hľadiska širšej perspektívy aj irelevantné.

Smer sebe...

Každá strana, ktorá sa ocitla v situácii, v akej je dnes Smer, skôr či neskôr upadla do komplikovaných osobných a politických sporov. Na čele VPN stál predseda Fedor Gál. Premiérom nominovaným týmto hnutím bol impulzívny Vladimír Mečiar. Predstavy strany a premiéra sa veľmi rýchlo začali rozchádzať, a tak to aj dopadlo s VPN i prvou Mečiarovou vládou. Keď SDKÚ tretí raz zostavovala vládu, jej predseda Mikuláš Dzurinda prenechal premiérske kreslo Ivete Radičovej. Stala sa z nej najslabšia šéfka slovenskej vlády, pretože skutočné opraty moci ešte stále držali v rukách Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Politické udalosti nasledujúce po vražde Jána Kuciaka viedli k odchodu Roberta Fica z funkcie predsedu vlády. Premiérom sa stal Peter Pellegrini, no Smer aj naďalej vedie Robert Fico.

Už po pár mesiacoch je očividné, že súčasné usporiadanie vedie k vážnym napätiam. Politické aj osobné záujmy pánov Pellegriniho a Fica sa rozchádzajú. Obaja majú svojich lojalistov, protežantov a vlastné predstavy o osobnej i straníckej budúcnosti. Jeden má v rukách výkonnú a druhý politickú moc. Jeden i druhý sú veľmi silní, no ani jeden z nich nemôže poraziť druhého bez toho, aby ohrozoval budúcnosť Smeru. Čím dlhšie bude táto konštelácia pretrvávať, tým častejšie a ostrejšie sa budú prejavovať spory táborov Petra Pellegriniho (V4) a zvyšku Smeru na čele s Robertom Ficom.

Nikde nie je napísané, že racionálny zmier medzi V4 a predsedom strany nie je možný. Rovnako je však pravdepodobné, že pád Františka Imreczeho je aj predzvesťou úpadku Smeru. V tejto chvíli Smeru nemôže uškodiť nik viac ako Smer sám.