clanok

Pár slov na obranu Tibora Rostása alebo O nebezpečnej vášni

17.12.2019  I  15:45

Domáce komentáre

Nesloboda ľudí neraz zotročila pod pláštikom ušľachtilých myšlienok. Aj takto sa dá pozerať na prípad autora Tibora Eliota Rostasa.

Krátke zhrnutie

Začnime nie práve lichotivým hodnotiacim úsudkom. Článok Tibora Rostása, ak chcete Tibora Eliota Rostasa, „Klin Židov medzi Slovanmi“ je intelektuálne fiasko. Pod náterom barokovej štylistiky sa neukrýva takmer žiaden autorom vytvorený obsah a ak sa aj v spornom texte pred a po siahodlhých citátoch otcov-buditeľov, na ktorých sa autor odvoláva, nejaký nachádza, má len málo styčných bodov s realitou.

Článok bol publikovaný v májovom vydaní magazínu Zem & Vek v roku 2017. Istý Pavel Sibyla považoval článok za natoľko poburujúci, že už pätnásteho dňa toho istého mesiaca podal na pána Rostása trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestných činov podnecovania k národnej, rasovej a etnickej neznášanlivosti a rozširovania extrémistických materiálov. Po približne dva a pol roku, 16. decembra 2019, samosudca Špecializovaného trestného súdu v Pezinku rozhodol, že Tibor Rostás naozaj podnecoval k národnej, rasovej a etnickej neznášanlivosti a odsúdil menovaného na zaplatenie pokuty vo výške 4 tisíc eur. Obžalovaný aj žalobca sa proti rozsudku odvolali, a preto, kým o veci nerozhodne Najvyšší súd SR, verdikt nie je právoplatný a na autora sporného textu treba aj naďalej hľadieť ako na nevinného.

Čo (ne)boli sionizmus a panslavizmus

Kým sa dostaneme k obhajobe pána Rostása, vráťme sa k nášmu pôvodnému hodnotiacemu úsudku, pretože autorovi aj verejnosti dlhujeme vysvetlenie, prečo považujeme jeho vklad k obsahu článku „Klin Židov medzi Slovanmi“ za brak. Autor v ňom okrem iného napísal:

„Napokon, Amerika 2017 a Rusko 1917 – sionizmom kontrolovaná totálna demontáž existujúceho usporiadania spoločnosti. Svedkami týchto procesov sme aj u nás doma. Záchranou môže byť len slovanská vzájomnosť a vízia spoločnej sily a prosperity. Tá bola vždy v histórii ideou, ktorej sa iní mimoriadne obávali, no samotní Slovania sa ňou, žiaľ, neriadili. Príliš slobodná, no príliš hrdá duša slovanská nestrpela takmer nikdy vládcu. Ukázalo sa to ako obrovská chyba, ktorá spôsobila, že sme dopustili, aby nám celé veky vládol ktosi cudzí.“

Sionizmus, nech už niekomu je alebo nie je sympatický, nikdy nemal za cieľ deštrukciu monarchií, národných štátov alebo celých spoločností. Zrodil sa v 19. storočí a jeho cieľom bolo vytvorenie židovského štátu na historickom území Palestíny, k čomu došlo takmer vzápätí po druhej svetovej vojne 14. mája 1948. Z tohto pohľadu má Tibor Rostás zmätok v historických pojmoch a ak naráža na to, že v roku 1917 bol medzi boľševickou elitou v Rusku vysoký počet Židov, táto okolnosť nemá nič spoločné so sionizmom.

Každý, kto len trochu pozná dejiny medzinárodného sociálno-demokratického a neskôr komunistického hnutia, vie, že na prelome 19. a 20. storočia videli v týchto ideológiách mnohí sekulárne založení mladí aškenázski Židia nádej na oslobodenie sa spod vplyvu rigidného judaistického náboženstva. Veľa mladých Židov sa cítilo v dôsledku vplyvu náboženstva svojich rodičov vylúčených z väčšinovej spoločnosti a socializmus s komunizmom považovali za progresívnu cestu, ako sa stať jej súčasťou. Aj preto bolo medzi prvými ruskými boľševikmi toľko Židov vrátane mýtmi opradeného Leva Davidoviča Bronštejna, známeho v dejinách pod revolučným pseudonymom Trockij.

Zmienka Tibora Rostasa o tom, že aj Slovensko dnes zažíva negatívne pôsobenie sionizmu, je len dôsledkom nepochopenia tak historického rámca tejto ideológie, ako aj aktuálneho pôsobenia dynamiky neosobných síl geopolitiky na eurázijskom kontinente a v širšom globálnom kontexte.

Ďalším omylom alebo mýtom prameniacim z vlažného vzťahu k realite je tvrdenie autora, že východiskom zo súčasných problémov, ktoré však autor bližšie nešpecifikuje, môže byť slovanská vzájomnosť. Aj tento ideologický koncept pochádza z 19. storočia a bol dôsledkom frustrácie niektorých politických vodcov slovanských národov uviaznutých v hraniciach Rakúsko-Uhorska. Ján Kollár napríklad videl v Rusku povestné „dubisko“, o ktorý sa rakúsko-uhorskí Slovania môžu oprieť, no akosi mu nedochádzalo, že cár v Petrohrade o túto formu patronátu nestál a mal na to viaceré geopolitické dôvody.

Základným nedostatkom slovanskej vzájomnosti a panslavizmu bola okolnosť, že vplyvom rozdielneho geografického výskytu mali jednotlivé slovanské národy aj odlišné záujmy. A nič sa na tom nezmenilo dodnes. Naopak, vznikom mnohých moderných národných štátov Slovanov sa rozdiely v ich záujmoch prehĺbili. Po príklad netreba chodiť ďaleko. Napriek tomu, že Slovensko susedí s Poľskom, Slováci a Poliaci majú úplne iné národno-bezpečnostné priority, čelia či potenciálne môžu čeliť rôznym výzvam a ohrozeniam, a preto sú aj ich záujmy v mnohých ohľadoch rozdielne. Poľsko, zakliesnené medzi Nemeckom a Ruskom, oddelené od východného suseda iba bieloruským koridorom a nachádzajúce sa na severoeurópskej rovine, vidí potenciálne hrozby úplne inak ako Slovensko, ktorého najviac zraniteľným miestom je Východoslovenská nížina. Pokračovať vo výpočte príkladov by sa dalo takmer donekonečna, ale to nie je účelom.

Jeden z mnohých

Napriek tomu, že článok „Klin Židov medzi Slovanmi“ (i) obsahuje viacero sporných aj poľutovaniahodných pasáží; (ii) nedostatočne vysvetľuje, v čom spočíva hrozba „klinu“; (iii) eklekticiky, voluntaristicky a bez kritického odstupu stavia na citátoch rôznych autorov publikujúcich v odlišných historických a spoločensko-politických podmienkach; (iv) pohráva sa s primitívnym antisemitizmom – teda aj napriek tomuto všetkému, text Tibora Rostása je spôsobilý vyvolať oveľa menej neznášanlivosti a nenávisti ako štandardné texty takých autorov, ako sú Samo Marec, Michal Havran, Marek Vagovič, Peter Bárdy, Monika Tódová, Peter Schutz a mnohí ďalší. Povedané inak Tibor Rostás je v prebiehajúcej kultúrnej vojne na Slovensku len jedeným z mnohých slovných ostreľovačov a tí, čo sa najhlasnejšie dožadujú jeho vylúčenia zo slušnej spoločnosti a najradostnejšie jasajú po vynesení verdiktu prvostupňového súdu, sa dopúšťajú nielen rovnakých, ale často horších slovných pokleskov, len v inom ideologickom háve.

Na ceste k neslobode

A tým sa dostávame ku kľúčovému problému slovenskej súčasnosti: posadnutosť názorovou čistotou. Nejde o to, či je pán Rostás vinný alebo nie. O tom na konci dňa rozhodne odvolací súd. Dokonca nejde ani o to, že bol jeho článok antisemitský. Teda do veľkej miery bol, ale to je vedľajšie, pretože pochybnosť spočíva v tom, či sa ním naozaj dopustil trestného činu. No zo všetkého najpodstatnejšia je predovšetkým vášeň, s akou poniektorí (a nebolo ich málo) volali po treste pre autora textu „Klin Židov medzi Slovanmi“. A vášeň, s akou oslavovali podanie obžaloby a vynesenie prvostupňového verdiktu. Ľudia ovládaní touto vášňou, či si to uvedomujú alebo nie, volajú po zákonom garantovanej názorovej uniformite. Oni to síce vidia ako boj za slušnosť, no opačná strana má inú optiku a považuje ich početné iniciatívy tohto druhu za kastráciu slobody.

Vášeň môže byť z mnohých dôvodov produktívna a užitočná emócia. Avšak vášeň nevyvažovaná striedmosťou, umiernenosťou a múdrosťou takisto môže byť a často aj je nebezpečná. Problémom ruských boľševikov nebolo ich marxistické presvedčenie a nenávisť k cárskemu samoderžiaviu, ale vášeň, s akou nastoľovali takzvanú diktatúru proletariátu. Táto nekrotená emócia, nie samotný marxizmus, bola hnacím motorom Leninovho teroru a Stalinovej krutovlády. Aj preto sa stalo slovo boľševizmus synonymom zla.

Keď analyzujeme vášeň v pozadí osláv súdneho verdiktu v kauze Tibora Rostása, nie je až také podstatné sústrediť sa na jej dôsledný popis. Naopak. Skôr je dôležité uvedomiť si, čo jej chýba. V médiách takzvaného hlavného prúdu úplne absentuje triezvy hlas, ktorý by jasajúcich upozornil, že volanie po trestaní ľudí za názory a myšlienky sa stalo v slovenskom verejnom diškurze každodenným normálom. Nie je to len prípad Tibora Rostása a jeho historickej negramotnosti. Málokto sa totiž zaoberá podstatnou otázkou, či sú niektoré ustanovenia Trestného zákona, sankcionujúce prejavy určitých názorov, postojov a emócií, úplne v poriadku a či sa ich uplatňovaním nepripravujeme o časť slobody.

Sloboda je aj právom na hlúpe, nesprávne a možno aj nenávistné názory. Keby mal byť súdne potrestaný autor každého nenávisť vyvolávajúceho textu, esá liberálnej žurnalistiky by sedeli, až by boli čierne. Pochopiteľne a právom by sa im to nepáčilo a na tomto mieste by sme rovnako apelovali na osedlanie vášne triezvym úsudkom. Nenávisť nie je pekná emócia a nie je správne ju rozširovať. No kým niekto otvorene nevolá po násilí, má spoločnosť sankcionovať niekoho za to, že nedokáže ovládať svoje emócie?

Liberálne médiá nás strašia tým, že aj po hrôzach druhej svetovej vojny nám hrozia recidívy nacizmu a fašizmu. Robia to z mnohých dôvodov, no jeden podstatný im uniká. Je ním nedostatok predstavivosti. Aj keď sa národy stáročia, ba aj tisícročia riadia rovnakými imperatívmi, dejiny sa neopakujú, ale vždy nás prekvapia. A preto sa radšej z kratšej cesty vráťme k umiernenosti a triezvemu úsudku, aby o pár desiatok rokov neboli poniektorí zaskočení tým, že aj vášeň pre liberalizmus sa napokon môže skončiť novou neslobodou.

Netreba na to ani veľa predstavivosti.

Najnovšie články

Úroveň slovenských médií je rovná niveau diplomovky Borisa Kollára

25.06.2020  I  16:30

Domáce komentáre

Po rigoróznej práci Andreja Danka sa slovenské politické dejiny rýmujú diplomovkou nového predsedu parlamentu a bakalárkou jeho niekdajšej konkubíny. Možno to vyznie prekvapivo, no problém nie je v politikoch, ale v novinároch, pretože nedokážu vnímať priority a naliehavosť reality každodenného života.

Nepokazme si to. Prestaňme sa zaoberať premiérom a myslime na seba

16.06.2020  I  16:10

Domáce komentáre

Za prvý štvrťrok tohto roku sa scvrkol hrubý domáci produkt Slovenska o 5,2 percenta. A to sme len na počiatku reťaze Jóbových zvestí.

Aké budú dvadsiate roky 21. storočia? Začali sa búrkou

10.06.2020  I  14:20

Domáce komentáre

Pred sto rokmi zavládla éra zlatých dvadsiatych rokov 20. storočia. Išlo o dekádu nasledujúcu po pustošivej prvej svetovej vojne. Svet sa chcel po útrapách vojny oddať radostiam pokojného, luxusného a bezstarostného života. Aj sa to, prinajmenšom poniektorým, podarilo. Až kým v auguste 1929 neudrela veľká depresia a po nej druhá svetová vojna, z ktorej sa svet začal spamätávať až okolo roku 1955.