Zakladateľ portálu Ďateľ.sk Peter Tóth poskytol rozhovor webu mediawatch.dog

Peter Tóth má za sebou bohatý profesijný život. V novinách začal pracovať v roku 1992. Okrem novinárskej práce si vyskúšal aj profesiu spisovateľa. Na svojom konte má už tri knihy a čoskoro možno pribudne štvrtá. A hoci ho pri rôznych príležitostiach predstavujú ako spisovateľa, on sám sa za spisovateľa nepovažuje. Profesijné zaradenia Petra Tótha je podľa jeho slov trochu neurčité. Keďže Peter Tóth má s médiami viac ako 20-ročné skúsenosti, zaujímalo nás ako hodnotí súčasné slovenské mediálne prostredie.

V prostredí žurnalistiky sa pohybujete už veľmi dlho. Ako sa za ten čas zmenila žurnalistika?

V novinách som začal pracovať v roku 1992 a z tohto prostredia som odišiel v roku 2003. Za tých jedenásť rokov sa médiá veľmi zmenili, pretože nad novinami postupne získavali prevahu súkromné elektronické médiá a postupne sa začal presadzovať internet. Za ďalších pätnásť rokov, ktoré uplynuli odvtedy, čo som odišiel z novín, sa mediálny svet úplne zmenil. Prúd informácií je vďaka internetu a sociálnym médiám stále rýchlejší, no ich kvalita a dôveryhodnosť je čoraz nižšia.

Po roku 1989 prišlo do médií veľmi veľa mladých a neskúsených ľudí, čo malo svoje výhody i nevýhody. V každom prípade to bola revolučná doba, a preto sa dalo do určitej miery tolerovať, že o zásadných spoločenských témach písali naozaj veľmi neskúsení ľudia, medzi ktorých som patril aj ja. Problém je v tom, že neskúsenosť a nevzdelanosť ani po takmer 30 rokoch z médií nevymizli. Naopak, stali sa určujúcim trendom. S ekonomizáciou médií prišiel ruka v ruke obrovský tlak na znižovanie nákladov na ľudskú prácu. Preto vydavateľstvá a redakcie elektronických médií zamestnávajú tých, ktorí sú ochotní robiť veľa a za málo peňazí. Dôsledkom je, že národu hlásajú z novín, internetových portálov, rozhlasov a televízií svoje „pravdy“ nevzdelané deti, trpiace jednou z najzákernejších civilizačných chorôb: hypertrofovaným egom. Platí nepriama úmera, že čím majú menej vedomostí, tým je ego opuchnutejšie a z toho vyplýva jedna veľká intelektuálna katastrofa s rozsahom epidémie.

Začiatky vašej novinárskej práce sú spojené s denníkom SME. Bolo SME dobrým štartom do sveta žurnalistiky?

Presnejšie začínal som v Slovenskom denníku, až potom som prišiel v roku 1994 do denníka SME. V tom období bol denník SME vďaka zakladajúcemu šéfredaktorovi Karolovi Ježíkovi, na rozdiel od tristnej súčasnosti, priestorom pre otvorené hlavy a slobodné myslenie. Bola to pre mňa veľká škola a veľká príležitosť. Som za ňu vďačný, len mi je smutno, že po Karolovej smrti sa slobodné myslenie z denníka SME začalo vytrácať, aj keď sa nový šéfredaktor a jeho najbližšia skupinka zaklínali ideológiou liberalizmu.

Pracovali ste aj pre SIS, dokonca paralelne počas vašej práce pre denník SME. Bolo to ťažké obdobie?

Nepracoval som pre SIS, ale bol som jej kádrovým príslušníkom v legalizácii. To znamená, že pod krytím civilného zamestnania som vykonával službu spravodajského dôstojníka. Môj služobný pomer sa začal na konci roku 1998, keď sa po páde tretej vlády Vladimíra Mečiara vrátil na čelo spravodajskej služby generál Vladimír Mitro. Bolo to časovo, psychicky aj fyzicky náročné, ale v tomto období som ešte nemal ani 30 rokov, takže som bol plný elánu a síl. Aj za túto skúsenosť som veľmi vďačný, pretože som mohol pôsobiť ako radový spravodajský dôstojník na úplne základnej pozícii. Navyše som bol v legalizácii, čo znamená, že som bol prakticky odkázaný len sám na seba. Musel som pôsobiť v rôznych, neraz aj nebezpečných záujmových prostrediach bez akejkoľvek podpory z centrály. Svojho riadiaceho dôstojníka som videl raz za mesiac, takže som sa naozaj musel vždy vynájsť sám, čo bola veľmi dobrá spravodajská škola.

Ako ovplyvnila práca pre SIS a odhalenie, že pracujete na dvoch pozíciách súčasne, váš pracovný život?

K tomuto odhaleniu došlo až po tom, keď ma generál Mitro vymenoval za riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva, ľudovo nazývanej aj kontrarozviedka. Ľudia, ktorí s mojou nomináciou neboli spokojní, vyniesli novinárom aj politikom z prostredia SIS informáciu, že som bol spravodajským dôstojníkom v legalizácii. Mohol by som to vnímať ako osobnú krivdu a svojím spôsobom to tak aj bolo, avšak oveľa podstatnejšia je okolnosť, že takéto vynášanie zo služby bolo a je vždy dôsledkom toho, keď sa SIS ocitne pod mediálnym a politickým tlakom. Niektorí príslušníci, zneistení nátlakovými akciami novinárov a politikov sa usilujú vylepšiť si svoje postavenie tým, že s nimi nadväzujú akési spojenectvá a podsúvajú im informácie, ktoré povrchní ľudia z médií a sveta politiky považujú za sexi. Tak došlo k môjmu prevaleniu a do veľkej miery aj znefunkčneniu ako spravodajského dôstojníka. Žiaľ, na Slovensku je málo politikov a novinárov, ktorí by si uvedomovali, že destabilizácia spravodajskej služby poškodzuje štát a jeho záujmy.

Momentálne píšete aj pre denník Pravda, kde vám vyšiel už druhý článok. Ako a kedy sa začala vaša spolupráca s denníkom Pravda?

Denník Pravda ma tento rok dvakrát požiadal o to, aby som pre nich napísal komentár. Urobil som to rád, ale nepovažujem to za pravidelnú spoluprácu. Skôr si myslím, že v Pravde majú občas záujem dať priestor inému videniu sveta, ako majú médiá hlavného prúdu, čo považujem za cenný prínos k mentálnemu a intelektuálnemu zdraviu tejto spoločnosti. V celku ma pobavila reakcia portálu Mediálne.sk, ktorý z mojich dvoch príspevkov vyrobil problém. Je príznačné, že naši strážcovia demokracie, slobody slova a prejavu tieto hodnoty rešpektujú len dovtedy, kým je niekto ochotný papagájovať nimi presadzované ideologické klišé a propagandu neoliberalizmu. Všetko, čo sa nezhoduje s ich predstavou o tomto svete, považujú za hrozbu, fake news, hoax a podobne, pričom na Slovensku nikto neprodukuje viac mediálnych manipulácií, ako práve médiá hlavného prúdu.

Celý rozhovor si môžete prečítať TU