Jana Laššáková a Mojmír Mamojka možno budú pohromou pre ústavné súdnictvo. Ale možno aj nie. Dôvodom na mierny optimizmus sú bývalí politici a súčasní ústavní sudcovia Ľudmila Gajdošíková, Lajos Mészáros a Ladislav Orosz.

Pozor na mediálny virvar

Výklad Ústavného súdu SR, ktorým bol prezident Andrej Kiska zaviazaný vymenovať parlamentom zvolených kandidátov na ústavných sudcov, je predmetom rôznych polemík. Odborné sú namieste a treba ich prenechať expertom. Problematické sú politické interpretácie rozhodnutia ústavného súdu a mediálne lámanie reality cez koleno. Súčasťou nezdravých tendencií je hystéria spojená s menovaním politikov do funkcií ústavných sudcov. V minulosti bola táto prax pomerne bežná a napriek súčasnému mediálno-propagandistickému virvaru nemožno povedať, že by viedla k poškodzovaniu ústavnosti.

V súčasnosti pôsobia na Ústavnom súde SR štyria bývalí politici. Peter Brňák, Ľudmila Gajdošíková, Lajos Mészáros a Ladislav Orosz. V argumentácii proti voľbe a menovaniu politikov za sudcov ústavného súdu sa však spomína iba pán Brňák, a to je príznak selektívneho zobrazovania reality, ktorá je spravidla komplexnejšia, ako ju zámerne skresľujú médiá a ďalší aktéri slovenskej politickej vravy.

Z talára cez DS, SNS a HZDS na ÚS SR

Peter Brňák bol v roku 1990 zvolený ako nestraník na listine Demokratickej strany za poslanca Slovenskej národnej rady. V roku 1992 sa opäť ako nestraník stal poslancom, tentoraz na kandidátke SNS. A potom bol medzi rokmi 1994 – 2002 nepretržite poslancom NR SR za Mečiarove HZDS. Pred aj po tom, ako bol politikom, pracoval Peter Brňák ako sudca najprv na Okresnom súde Bratislava, neskôr na Mestskom súde Bratislava. Bol členom Súdnej rady SR, sudcom Krajského súdu v Bratislave, neskôr aj sudcom Najvyššieho súdu SR a od roku 2007 pôsobí na súde ústavnom. Peter Brňák ako poslanec HZDS hlasoval za vylúčenie Františka Gauliedera z parlamentu, čo možno označiť za jeden z najťažších politických hriechov minulosti. No ako právnik a sudca má pomerne slušné renomé.

Akademička z SDĽ

Ľudmila Gajdošíková je predovšetkým právnička – akademička. Profilovala sa v oblasti pracovného a sociálneho práva. Pred vymenovaním za sudkyňu ústavného súdu okrem vedeckej činnosti pôsobila na ministerstve práce, ale nikdy nemala skúsenosti s justíciou. Pani Gajdošíková bola v rokoch 1990 – 1992 poslankyňou Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR za Stranu demokratickej ľavice. V roku 1994, v osemmesačnej vláde Jozefa Moravčíka, bola štátnou tajomníčkou na ministerstve práce.

Advokát z SMK

Lajos Mészáros je predovšetkým advokát. V roku 1990 bol zvolený na kandidátke Maďarskej nezávislej iniciatívy, neskôr Maďarskej občianskej strany za poslanca Snemovne národov federálneho zhromaždenia ČSFR. Po rozpade federácie sa venoval najmä advokácii a výrazne sa angažoval aj v stavovskej komore. V roku 1998 sa stal poslancom NR SR za Stranu maďarskej koalície a o dva roky neskôr bol vymenovaný za ústavného sudcu.

Druhý prírastok z SDĽ

Ladislav Orosz je ďalší právnik – akademik a politik zaniknutej Strany demokratickej ľavice. Aj on bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR. Neskôr, v roku 1998, bol zvolený za poslanca NR SR. V parlamente pôsobil do roku 2002, o rok neskôr sa stal poradcom ústavného súdu a za jeho sudcu bol vymenovaný v roku 2007.

O ústavných expertoch

Spomedzi štyroch bývalých politikov, ktorí sú dnes sudcami Ústavného súdu SR, bol len jeden sudca. A ten, Peter Brňák, je terčom najväčšej kritiky. Nie je podstatné či oprávnenej, pretože skutočný argument je zakopaný na inom mieste. Dajme tomu, že absencia verejnej kritiky voči pani Gajdošíkovej a pánom Mészárosovi a Oroszovi je dôkazom o spôsobilosti vykonávať funkciu ústavného sudcu. Ani jeden z tejto trojice sa nikdy neprofiloval ako ústavný expert. To však ešte neznamená, že nemajú kompetenciu fundovane interpretovať text ústavy. Mnohí laici aj experti sa nazdávajú, že sú zdatnými vykladačmi ústavy. A naozaj, ich rozhodnutia alebo disentné názory sú prijímané s rešpektom a prinajmenšom verejne si ich nikto nedovolí spochybňovať. Mimochodom, tak by to malo byť bez ohľadu na to, o aký senát a o akého sudcu ide. Túto zásadu by mali rešpektovať médiá, ústavný činitelia a hlava štátu predovšetkým.

To, že sa ako sudcovia ústavného súdu osvedčili ľudia, ktorí nielenže nikdy nepôsobili v justícii, ale neboli verejnosťou vnímaní ani ako ústavní experti, naznačuje, že znalosti a skúsenosti z rôznych oblastí práva sú vítanou výbavou vykladačov základného zákona štátu. Úzka špecializácia na ústavné právo môže (ale samozrejme nemusí!) byť pre budúceho ústavného sudcu príťažou, najmä ak má príliš akademické a školometské sklony.

Polemika inžiniera s doktorom práv

Na rozhodnutie ústavného súdu v kauze kandidátov na ústavných sudcov môžu, pochopiteľne, existovať, rôzne názory. Kým ich vyslovujú žurnalisti alebo právni experti, je všetko v poriadku. Problémom je, keď rozhodnutia ústavného súdu komentujú politici a ústavní činitelia. Slovenskému Facebooku sa to zrejme nebude páčiť, ale v mediálnej prestrelke Ing. Kisku a JUDr. Fica ťahá prezident za kratší koniec, pretože premiér má absolútnu pravdu: ústavní činitelia nemajú rozhodnutia ústavného súdu komentovať, ale rešpektovať a uvádzať do praxe. Ak máme veriť ktorémukoľvek politikovi, že to myslí s nápravou vecí verejných v tomto štáte úprimne, musí svoje slová podložiť skutkami.

Keby v minulosti prezidenti vybrali za sudcov Ústavného súdu SR namiesto Ľudmily Gajdošíkovej, Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza iných parlamentom zvolených kandidátov, zrejme by sme prišli o vzácnu skúsenosť, na základe ktorej dnes môžeme tvrdiť, že diverzita právnych špecializácií ústavnému prostrediu prospieva. Kto vie, vymenovanie Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku možno oľutujeme. No vďaka spomínanej skúsenosti nemožno vylúčiť ani to, že práve títo dvaja ľudia v kľúčovej chvíli hodia slovenskej ústavnosti záchranné koleso.