clanok

Potrebuje Slovensko obrannú dohodu s USA?

20.12.2021  I  12:00

Domáce komentáre

Ministri zahraničných vecí a obrany Ivan Korčok a Jaroslav Naď presadzujú, aby kabinet Eduarda Hegera podpísal Dohodu o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických. Slovensko malo takmer tri desaťročia pomerne vyvážanú diplomaciu a jeho zahraničná politika reflektovala geopolitické postavenie krajiny v Európe. Súčasná politická reprezentácia túto rovnováhu krok za krokom narúša a robí zo Slovenska satelitný štát.

Jednoduchá otázka

Slovensko je členských štátom Európskej únie a NATO. Z oboch faktov vyplývajú viaceré výhody aj nevýhody, no ak by sme chceli robiť niečo s tým, čo sa nám na tom nepáči, bolo by to veľmi ťažké a miestami až nemožné. Obrannú medzivládnu dohodu s USA sme však zatiaľ nepodpísali, a preto máme čas, aby sme si tento krok dobre rozmysleli. A odpovedali si na v zásade jednoduchú otázku. Potrebuje Slovensko obrannú dohodu s USA?

Vzhľadom na to, že Washington o zmluve vyjednáva, je zjavné, že ju z nejakého dôvodu potrebuje. Teda nie z nejakého, ale z veľmi konkrétneho, no to je téma na iný článok. Vláda USA zjavne vie, čo chce. Vie to aj slovenská? Ešte presnejšie: Vie slovenská vláda, aký je širší obraz súvislostí toho, čo chce?

USA nemajú na Slovensko ekonomickú páku

Slovensko nie je závislé ani od exportu do, ani od importu zo Spojených štátov amerických. Z toho vyplýva, že USA nám nemôžu vnútiť svoju vôľu hrozbou uvalenia ekonomických sankcií, taríf, ciel a podobne. Tiež nemajú v rukách dostatočne silnú páku na to, aby nás prinútili konať určitým spôsobom pod hrozbou zákazu vývozu amerických výrobkov či technológií na Slovensko, pretože žiadna komodita s označením made in USA nie je pre našu ekonomiku životne dôležitá. Slovom Američania nemajú ako poškodiť slovenskú ekonomiku a kvôli tomu, že vláda v Bratislave nepristúpi na obrannú dohodu, Washington nebude prijímať odvetné opatrenia voči celej Európskej únii, čo by nás sprostredkovane poškodiť mohlo, pretože viacerí naši najväčší obchodní partneri majú nezanedbateľné záujmy na americkom trhu. Tento boj, ak na to príde, budú musieť vo vlastnom záujme vybojovať napríklad Nemci. Z hľadiska exportu sú od USA oveľa viac závislí ako Slováci.

USA nie sú bezpečnostným garantom Slovenska

Slovensko v zásade nepociťuje žiadnu bezpečnostnú hrozbu, ktorú by pomohla vyriešiť obranná dohoda s USA. Ďaleko za horizontom je tu stále nebezpečenstvo eskalácie maďarského nacionalizmu a pokusu Budapešti zmocniť sa juhovýchodu a časti juhozápadu Slovenska. Lenže riešenie tejto potenciálnej hrozby jednak navrhovaná medzivládna dohoda nerieši, a jednak jej prípadnému zhmotneniu sa nedokáže zabrániť ani členstvo Slovenska a Maďarska v NATO presne tak, ako nedokáže členstvo v atlantickom bloku eliminovať grécko-turecké spory a napätia. Historicky by sme mohli argumentovať aj rokom 1968 a ruskou hrozbou, avšak v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že západná hranica Sovietskeho zväzu sa vtedy ťahala od Estónska, Lotyšska a Litvy, cez Bielorusko, Ukrajinu, až po Moldavsko. Poľsko, Československo, Maďarsko a Nemecká demokratická republika boli súčasťou takzvaného východného bloku, takže pohyb sovietskych vojsk po strednej a východnej Európe bol v zásade bezproblémový a nenarážal na žiaden odpor.

Dnes je sú východné hranice pobaltských krajín, Ukrajiny a Bieloruska západnou líniou Ruska. Z tohto dôvodu nepredstavuje Moskva pre Slovensko žiadnu bezprostrednú bezpečnostnú hrozbu. A ak by aj v dôsledku prípadného širšieho konfliktu na územiach medzi Poľskom, Pobaltím, Bieloruskom, Ukrajinou a Ruskom táto hrozba vznikla, Slovensko by sa nemohlo spoliehať na USA ako na svojho bezpečnostného garanta.

USA, vedia žiť s takzvaným zamrznutým konfliktom na Donbase. Washington by dokonca dokázal žiť aj s tým, ak by sa Rusom podarilo okupovať celú Ukrajinu. Z Ľvova po východné brehy Atlantiku je ešte ďaleko a kým sa noha Ruského vojaka nedostane nebezpečne blízko k nemeckej hranici, USA budú veľmi zvažovať, kam a za koho pošlú umierať svojich vojakov. Toľko k argumentom o bezpečnostnej garancii.

Slovensko a „nová“ Európa

Dnes vyzerá mapa Európy zásadne inak ako v roku 1990. Ak sa chce Rusko dostať do strednej Európy, musí sa najskôr prebojovať cez Ukrajinu a Bielorusko. Dajme tomu, že s ohľadom na silné ekonomické, politické a bezpečnostné väzby s Minskom je prechod cez bieloruské územie jednoduchá záležitosť, ale to je pomerne veľké zjednodušenie. Ešte stále je tu však Ukrajina. Obrovská krajina, tvoriaca široké nárazníkové pásmo medzi Ruskom a našou časťou Európy. Ak si niekto myslí, že je jednoduché napadnúť, obsadiť a efektívne kontrolovať celé ukrajinské územie, netuší, o čom je reč. Samozrejme, nasadením dostatočnej údernej sily a potrebného počtu vojenského a neskôr aj bezpečnostného personálu by sa dala Ukrajina dostať pod kontrolu. Vyžadovalo by si to však obrovské ľudské, materiálne a ekonomické straty. Inými slovami kým by sa Rusi prepracovali až na západ Ukrajiny a dostali ju pod úplnú vojenskú a administratívnu kontrolu, stratili by apetít pokračovať ďalej.

Okrem toho je potrebné mať na pamäti, že nielen čínski mudrci, ale aj Rusi vedia, že najlepšia vojna je tá, čo nebola vybojovaná. Moskva nepotrebuje mať v Kyjeve bábkovú vládu, úplne jej postačí, ak sa bude Ukrajina v bezpečnostných a obranných otázkach správať neutrálne. A presne v tomto ohľade sa slovenská stratégia (možno pre niekoho prekvapivo) zhoduje s ruskou. Slovensko nemá dôvod vyvíjať politické, diplomatické a spravodajské aktivity zamerané na pritiahnutie Ukrajiny na západnú orbitu. Naopak, kým je medzi Ruskom a Slovenskom Ukrajina, naše postavenie v závetrí Karpatského oblúku je v celku pohodlné a bezpečné. Úsilie slovenskej diplomacie by preto malo byť zamerané na dobré vzťahy tak s Moskvou, ako aj Kyjevom. A, samozrejme, aj s Washingtonom. No určite našim záujmom nepomáha ťahanie Ukrajiny do západných spolkov a takisto našej bezpečnostnej stratégii nevyhovuje uzatváranie obranných dohôd s USA nad rámec členstva v NATO. Takýto typ dokumentov totiž hovorí o tom, že Slovensko chce byť súčasťou takzvanej novej Európy. To je pojem vyvinutý ešte administratívou baby Busha na označenie krajín bývalého sovietskeho bloku rozprestierajúcich sa medzi Baltickým a Čiernym, ochotných spolupracovať s USA v obranných otázkach mimo rámca NATO.

Slovensko a koalície „ochotných“

Ak by Slováci žili pri Čiernom mori a obývali by oblasti Rumunska, bolo by v ich záujme vyvažovať ruskú dominanciu americkou prítomnosťou. Ak by boli Slováci v postavení Estóncov, Lotyšov, Litovčanov a Poliakov, takisto by bez pochybností museli konať podobne, ako sa v súčasnosti správajú tieto národy. No slovenské záujmy sa v tejto oblasti nezhodujú s ich potrebami a záujmami, a preto nie je namieste, aby sme v očiach Moskvy posilňovali svoje zaradenie uzatváraním obrannej medzivládnej dohody s USA. Naopak, Slovensko malo ešte donedávna unikátne postavenie, pretože aj keď sme politicky zaradení v západnom tábore, naša diplomacia bola schopná robiť prostredníka medzi Moskvou a napríklad Bruselom.

USA majú podobné medzivládne dohody s viacerými členskými štátmi NATO. Málo sa o tom hovorí, ale táto tendencia jasne dokumentuje, že aliancia po skončení studenej vojny stratila pôvodný zmysel a nenašla nový. Američania si uvedomujú, že Portugalsko a Estónsko zdieľajú len veľmi málo spoločných záujmov v oblasti bezpečnosti. A keďže rozpustiť taký spolok, akým je NATO, je politicky veľmi nákladné, radšej ho Američania nechávajú žiť svojím životom a paralelne si vytvárajú nové, bilaterálne koalície „ochotných“. Ochota každého národa vstupovať do akéhokoľvek spojenectva však nemôže byť otázkou srdca, ale chladnokrvnej kalkulácie. Tento myšlienkový proces sa musí odvíjať od hľadania odpovedí na veľmi jednoduché otázky. Čo chcem? Čo potrebujem? Čo musím? Čo môžem? Čo smiem? Čo nemôžem? Obzvlášť dôležité je pochopiť najmä to, čo nemôžem a čo musím robiť. Od toho sa totiž odvíjajú aj odpovede na otázky súvisiace s tým, čo chcem, potrebujem, môžem a smiem robiť/dosiahnuť. Ak si štátnik správne odpovie na tieto a podobné otázky, potom aj dostane odpoveď na otázku, či potrebuje krajina, za ktorú je zodpovedný, obrannú dohodu s USA.

Uzavretím dohody sa Slovensko nestane bezpečnejšou krajinou. A okrem diplomatickej pochvaly a potľapkania po pleci ani nič nezíska. No stratí schopnosť byť užitočným hráčom na diplomatickom poli v oblasti zmierňovania napätia medzi západom a Ruskom. Síce nie úplne, no pod vedením tandemu Igor Matovič a Eduard Heger a s Ivanom Korčokom a Jaroslavom Naďom v zákulisí sa možnosti a schopnosti slovenskej diplomacie čoraz viac zužujú. To malý a zároveň aj múdry národ nerobí. Prečo to robia Slováci, sa dá vysvetliť zrejme len tým, že majú sklony riešiť svoje problémy extrémnym spôsobom, čoho vyjadrením je odpoveď na Ficov skorumpovaný režim Matovičovým chaotickým politickým punk rockom.

Najnovšie články

Kajúcnik: Bábka v rukách spolitizovanej spravodlivosti

24.01.2022  I  17:21

Domáce komentáre

Nielen trestné stíhanie, ale aj väzobné obmedzenie osobnej slobody občanov sú dnes na Slovensku predmetom ostrých polemík. Vzniká podozrenie, že trestné konanie sa stalo nástrojom politiky. Nie je to rétorická figúra, ale nebezpečný trend, a preto o ňom treba naliehavo hovoriť.

K 29. narodeninám Slovenskej republiky

31.12.2021  I  11:05

Domáce komentáre

Pred 29 rokmi zanikla Československá federatívna republika. Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o rozpustení spoločného štátu a 1. januára 1993 začali existovať Slovenská republika a Česká republika ako samostatné štáty. Aj keď nové štáty vznikli predovšetkým z vôle vtedajších politických reprezentácií podporovaných významnou časťou oboch národov, zmena na politickej mape Európy by nebola možná bez širších geopolitických pohybov na kontinente.

Ego ako Istanbul, mozog ako vlašský orech. Kto je to?

13.12.2021  I  11:00

Domáce komentáre

Slovenská mediálna scéna je nadmieru obdarená prítomnosťou jedincov s malými, až nulovými schopnosťami myslieť. No jeden z nich, s intelektom Igora Matoviča a dušou Daniela Lipšica vyniká obzvlášť. Ego má roztiahnuté ako Istanbul, no mozoček scvrknutý tak, že by ho pojala škrupina vlašského orecha. Vzácny čitateľ, hádaj, kto je to?