clanok

Poučenie z vývoja v Náhornom Karabachu pre Slovensko

11.10.2020  I  09:50

Domáce komentáre

Arménsko ešte donedávna porážalo Azerbajdžan v konflikte o Náhorný Karabach. Karta sa obracia a meniaca sa situácia na Južnom Kaukaze nám pripomína, že ani v strednej Európe nikdy neboli a nie sú hranice nakreslené naveky.

Náhorný Karabach je svedectvom toho, že dejiny sa neskončili ani založením Sovietskeho zväzu, ani jeho rozpadom na záver studenej vojny, ani nastolením dočasného Pax Americana po prvej vojne v Perzskom zálive. Práve naopak, ukazuje sa, že na Južnom Kaukaze, pomerne úzkom páse zeme medzi Čiernym a Kaspickým morom, sa opäť stretávajú konkurenčné a konfliktné záujmy troch ríš – Ruska, Turecka a Iránu.

Komplikovaný Kaukaz

Bez toho, aby sme sa zahlcovali historickými detailmi ohľadom zmien mocenskej kontroly nad územím Náhorného Karabachu, je potrebné uvedomiť si tri veci. Po prvé, spornú oblasť považujú za svoje územie tak Arméni, ako aj Azerbajdžanci. Po druhé, moderná éra konfliktov o Náhorný Karabach sa začala už v roku 1988, teda v čase existencie (chradnúceho) Sovietskeho zväzu. Po tretie, každý ozbrojený konflikt medzi Arménmi a Azerbajdžancami či už o kontrolu nad Náhorným Karabachom, alebo kvôli inej spornej otázke, sa nevyhnutne dotýka záujmov Turkov, Iráncov a Rusov.

Povrchné hodnotenie vychádza zo stereotypu, že Turci podporujú Azerbajdžan, pretože nenávidia Arménov. Iránci zase stoja na strane Azerbajdžanu preto, lebo obe krajiny vyznávajú šiítsku verziu islamu. A Rusi zase podporujú Arménov, pretože sú kresťania. Toto všetko je síce do určitej miery pravda, avšak ako obyčajne, realita je oveľa zložitejšia.

Turecký gambit

Turci potrebujú Azerbajdžan, pretože sa za každú cenu chcú zbaviť závislosti od ruského zemného plynu. Turci považujú Rusov za regionálnych rivalov a naopak. Preto sa Turci z toho istého dôvodu usilujú prekresliť mapu rozdelenia kontinentálneho šelfu, respektíve výsostných ekonomických zón vo východnom Stredomorí v okolí Cypru a od Egejského mora po brehy Líbye.

Turci podporujú Azerbajdžan aj preto, lebo sú posadnutí bezpečnosťou svojich periférnych oblastí, severovýchodná hranica nie je výnimkou. Turecko nechce dopustiť, aby sa konflikty na periférii prelievali do jeho vnútrozemia a už vôbec nemôžu pripustiť posilnenie kurdských ambícií, preto sú aktívni v severnej Sýrii a v severnom Iraku. Teraz podporujú etnicky spriaznených Azerbajdžancov, pretože cítia príležitosť rozšíriť nárazníkové pásmo aj na svojej severovýchodnej hranici. Okrem toho, čím silnejšia bude prítomnosť Turecka na Južnom Kaukaze, tým menší bude vplyv v regióne Ruska a Iránu.

Iránsky hlavolam

Azerbajdžan bol historicky dlhodobo súčasťou šiítskej Perzie, teda novodobého Iránu. Azerbajdžanci tvoria približne 25 percent populácie celého Iránu, majú obrovské zastúpenie vo vojenskom a bezpečnostnom aparáte krajiny. Dokonca vrchný líder krajiny, ajatolláh Alí Chameneí je etnický Azerbajdžanec.

Problémom je okolnosť, že Azerbajdžan je z náboženského hľadiska síce takisto šiítska krajina, no politicky ide o úplne sekulárny štát. Naopak, Irán má v oficiálnom názve napísané, že ide o islamskú republiku, teda teokraciu. Navonok Irán vyjadruje podporu Azerbajdžanu, na druhej strane sa obáva, že ak jeho severovýchodný sused získa v konflikte príliš veľkú prevahu, môže to podnietiť iránsku azerbajdžanskú menšinu k autonomistickým a nebodaj aj separatistickým tendenciám. Irán, aj keď mu dominujú Peržania, je krajinou etnických menšín. Po Azerbajdžancoch by sa mohli ozvať Kurdi, Arméni a mnohí ďalší. Aj preto je Irán veľmi opatrný a vzhľadom na otvorenú podporu regionálnych konkurentov Turkov Azerbajdžanu, v skrytosti poskytuje obmedzenú pomoc Arménsku.

Ruská rovnováha

Rusko, zdá sa, zachováva v konflikte o Náhorný Karabach prísnu neutralitu. Dvojstranná zmluva Moskvu síce zaväzuje vojensky intervenovať v prospech Arménska, ak je ohrozená jeho bezpečnosť a teritoriálna celistvosť, no Kremeľ sa poponáhľal zdôrazniť, že tento záväzok sa nedotýka Náhorného Karabachu. Rusko si nechce a ani nemôže znepriateliť Azerbajdžan, no zároveň nechce a ani nemôže dopustiť, aby na Južnom Kaukaze získal prevahu turecký vplyv. Práve v tomto kontexte je interesantné, že o situácii v Náhornom Karabachu v Ženeve diskutovali okrem Arménov a Azerbajdžancov aj Francúzi, Rusi a Američania. Francúzi sú v ostatnom čase všade a o nich ani nejde. Kde však boli Turci, sponzori Azerbajdžanu? A prečo boli na schôdzke Američania, pre ktorých nemá Južný Kaukaz žiaden strategický význam? Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede, no je takmer isté, že tak Rusi a Arméni, ako aj Američania a predovšetkým samotní Azerbajdžanci nechcú vidieť posilnených Turkov na Južnom Kaukaze. Rusko si v regióne praje rovnováhu síl a radšej akceptuje, ak sa na jej udržaní či obnovení budú podieľať Američania ako Turci.

Pre Rusko je kritický predovšetkým Severný Kaukaz, pretože ak by sa tento región dostal pod kontrolu nepriateľskej mocnosti, stratil by prirodzenú hrádzu, čo oddeľuje jeho nížiny (najmä západné stepi), ktoré sa vojensky takmer nedajú chrániť, respektíve ich obrana je možná len za cenu obrovských obetí. Avšak kto kontroluje Južný Kaukaz, môže podnecovať separatistické tendencie na Kaukaze severnom, predovšetkým v Dagestane. Preto si Moskva tak veľmi cení dobré vzťahy s Baku. Cieľom dvoch brutálnych vojen v Čečensku bolo nielen zachovanie územnej celistvosti Ruskej federácie, ale predovšetkým udržanie kontroly Moskvy nad Severným Kaukazom, jedinej prirodzenej bariéry chrániacej juh krajiny. V záujme udržania mocenskej rovnováhy v regióne sa preto Rusko nestavia v konflikte o Náhorný Karabach na žiadnu zo súperiacich strán. Naopak, usiluje sa udržať si dobré vzťahy aj s Baku, aj s Jerevanom. Kým Arménsko je na dobré vzťahy s Moskvou odkázané, Azerbajdžan si síce nemôže dovoliť Rusko znepriateliť, no nie je naň ani zďaleka odkázané, ako jeho západný rival.

Azerbajdžanská stratégia

Ako ukazuje už spomínaná schôdzka v Ženeve, Azerbajdžan hrá na všetky strany. Na bojisku využíva otvorenú aj skrytú podporu Turecka, na diplomatickom poli rokuje o urovnaní sporu s Ruskom, priamym konkurentom Ankary, a Spojenými štátmi, ktoré už niekoľko rokov s nevôľou pozerajú na novo-osmanskú politiku Ankary na viacerých scénach – od východného Stredomoria, cez Čierne more až po Stredný východ. Samozrejme, že dlhodobým skrytým cieľom Baku je úsilie dosiahnuť priame spojenie s exteritoriálnou oblasťou Nachčivanom, oddeleným od Azerbajdžanu najjužnejším výbežkom Arménska. Ak by sa to Azerbajdžanu niekedy v budúcnosti podarilo, Arménsko by prišlo nielen o časť územia, ale by aj stratilo priamy dotyk s Iránom.

Z konania Azerbajdžanu je zrejmé, že sa riadi sofistikovanou stratégiou. Necháva si dvere otvorené v Moskve, Ankare, Washingtone a dokonca aj v nespokojnom Teheráne. Baku vie, že Turci Azerbajdžan potrebujú kvôli jeho plynu viac ako oni Ankaru. V Baku takisto vedia, že Rusov, Američanov a Iráncov rozdeľuje množstvo vecí, no spája ich úsilie o oklieštenie rozmáhajúceho sa vplyvu Turecka, a preto sa z toho usilujú čo najviac vyťažiť. Azerbajdžan je žiadaný partner a to mu umožňuje zaistiť si na medzinárodnom fóre pevné a pomerne nezávislé postavenie.

Gruzínska pasca

Keď je reč o Južnom Kaukaze, nie je možné obísť Gruzínsko. V roku 2008 skrížilo kordy s Ruskom a na chvíľu sa zdalo, že sa dostalo na západnú orbitu. USA však majú iba obmedzené záujmy v regióne Južného Kaukazu, a teda aj malú vôľu angažovať sa v regióne, čomu analogicky zodpovedá aj nízka miera bezpečnostných záruk pre Tbilisi. Gruzínsko už dlhší čas sympatizuje s Azerbajdžanom na úkor ruského chránenca Arménska. Dokonca flirtuje s čiernomorským susedom Tureckom. Výsledkom toho je spolupráca pri tranzite plynu z Azerbajdžanu cez Gruzínsko do Turecka. Avšak čím viac sa na Južnom Kaukaze budú presadzovať Turecko s Iránom, teda dve moslimské regionálne mocnosti, tým väčšmi bude Tbilisi nútené prehodnocovať svoju bezpečnostnú stratégiu.

Historicky bolo ochrancom pravoslávneho Gruzínska pravoslávne Rusko. S trochou irónie by sa dalo povedať, že Gruzínsko sa Rusku za to odvďačilo darom v osobe Stalina. Dnes sú vzťahy oboch krajín poznačené nedávnym vojenským konfliktom a ruskou prítomnosťou v Abcházsku a Južnom Osetsku. Gruzínsko sa však môže čoskoro ocitnúť v pasci vlastnej stratégie, a to bude aj dôvod na prehodnotenie aktuálnej strategickej orientácie. Logickým vyústením takéhoto procesu môže byť zmierenie sa s Moskvou a návrat do jej sféry vplyvu.

Karta sa obracia

Pohľad na vývoj aktuálneho vývoja konfliktu medzi Arménmi a Azerbajdžancami o Náhorný Karabach ponúka ešte jedno zaujímavé porovnanie. Arménsko má necelé tri milióny obyvateľov. Azerbajdžan okolo desať. Napriek tomu od roku 1988 až donedávna vyhrávali v konflikte Arméni, pretože boli na boj po všetkých stránkach lepšie pripravení. Dnes sa situácia obracia. Baku je (zrejme aj vďaka Turecku) oveľa lepšie vyzbrojené a keby azerbajdžanské ozbrojené sily chceli, zrejme by Arménov hnali až do Jerevanu. Avšak toto nie je cieľom aktuálne prebiehajúceho konfliktu.

Žiadna z priamo či nepriamo zúčastnených strán nestojí o takzvanú totálnu vojnu. To, aký je skutočný dôvod vypuknutia prebiehajúcej fázy konfliktu, sa ešte len ukáže. No v každom prípade je zrejmé, že Arménsko naň nebolo dostatočne pripravené. Schopnosť Azerbajdžanu identifikovať a zasahovať arménske ciele jednoducho hovorí sama za seba.

Slovenská medzera

Z naznačeného vývoja vyplývajú určité dôsledky nielen pre Južný Kaukaz, ale aj pre Slovensko. Žiaden štát, čo to myslí so svojou existenciou a suverenitou vážne, nesmie zanedbávať rozvoj armády. Pohľad na Ozbrojené sily SR neposkytuje v tomto ohľade žiaden dôvod na optimizmus. Nie preto, že by príslušníci slovenskej armády neboli odhodlaní brániť vlasť. Velenie armády nie je problémom. Ten dlhodobo spočíva v politickom vedení krajiny a jeho neschopnosti pochopiť, že Slovensko sa nemôže spoliehať pri zaisťovaní svojej bezpečnosti na to, že sme členom NATO.

Členmi aliancie sú aj Turecko a Grécko, a predsa je vojna medzi nimi oveľa pravdepodobnejšia, než ozbrojený konflikt medzi Ruskom a Poľskom. Lenže Poľsko je na prípadný konflikt s Ruskom pripravené, respektíve sa naň dôsledne pripravuje, kým Slovensko sa angažuje v kadejakých medzinárodných misiách, no vlastnú územnú celistvosť nie je schopné uhájiť.

Hlavný problém vojenskej obrany Slovenska spočíva v neschopnosti viesť defenzívne či ofenzívne operácie adekvátnymi zbraňovými systémami. Ozbrojené sily SR nemajú sofistikované prostriedky prieskumu a taktického spravodajstva, identifikácie cieľov či mapovania potenciálneho bojiska. Naša armáda nemôže ani len chyrovať o tom, že by mala k dispozícii presne navádzané strely s plochou dráhou letu a sofistikovanú protivzdušnú a protiraketovú obranu. Slovenské vzdušné sily sú prakticky v troskách a nákup amerických strojov F-16 prichádza nielen príliš neskoro, ale je ešte aj sprevádzaný neschopnosťou slovenskej politickej reprezentácie dohodnúť sa na ich zmysluplnom využití.

Výpočet našich obranných slabín by mohol pokračovať ešte veľmi dlho, no nie je to potrebné. Stačí si pre túto chvíľu uvedomiť, že Slovensko nedisponuje dostatočným odstrašujúcim potenciálom pre prípad, že by sa južní alebo severní susedia pokúsili zneužiť prípadnú rozsiahlejšiu destabilizáciu v Európe na ohrozenie našej územnej celistvosti. Do mimoriadne komplikovanej situácie sa môžeme dostať aj vtedy, ak by sa napríklad rozhorel konflikt medzi Poľskom a Ruskom a my by sme boli realitou nútení postaviť sa na stranu nášho severného suseda už len preto, aby sme zabránili preliatiu bojov na naše územie. Slovenské bojové kapacity sú adekvátne vojenskej realite 20. storočia. Na bojisku 21. storočia by sme boli stratení, a to je skľučujúce poznanie. Prostriedky Ozbrojených síl SR nezodpovedajú súčasným hrozbám a ak to politické vedenie krajiny čím skôr nepochopí, Slovensko nebude schopné zaplniť už aj tak enormne širokú medzeru v pripravenosti aktívne brániť vlastné územie.

Analógia s Arménskom nám môže pripadať príliš vzdialená a pritiahnutá za vlasy. Dokonca si môžeme myslieť, že Slovensko nikdy žiadnu vojnu nevybojovalo a ani nevybojuje. Potom však nemôžeme byť prekvapení, ak v krízovej situácii – a tá raz, hoc aj o sto rokov, nepochybne a nevyhnutne nastane – o svoju územnú celistvosť a možno aj zvrchovanosť prídeme.

Najnovšie články

Bude Vladimír Pčolinský obvinený z korupcie a vyzvedačstva?

03.12.2020  I  19:50

Domáce komentáre

Nie je škandálom len to, že v rámci policajnej akcie Judáš zadržali a obvinili prvého námestníka riaditeľa SIS Borisa Beňu. Škandálna je predovšetkým okolnosť, že vládne strany ani médiá v tejto súvislosti nehovoria o osobnej zodpovednosti šéfa tajnej služby Vladimíra Pčolinského. Ohlušujúce mlčanie novinárov má príčinu v priam intímnom vzťahu poniektorých škrabákov s Petrom Koščom, komplicom súčasného direktora SIS.

Zatýkanie v priamom prenose má v obľube Kim Čong-un. A Slovensko

02.12.2020  I  11:05

Domáce komentáre

Bez znalosti vyšetrovacieho spisu nemá nikto právo na názor na priebeh trestného konania. Máme však nielen právo, ale aj povinnosť ozvať sa, keď sa trestné právo stáva nástrojom politiky, propagandy a nekalého konkurenčného boja.

Vox populi verzus res publica

30.11.2020  I  15:55

Domáce komentáre

Igor Matovič nie je problémom slovenskej spoločnosti. Realita je oveľa zložitejšia. Premiér je iba produktom hlbokého konfliktu, čo ešte nejaký čas bude zmietať touto krajinou.