clanok

Pred 75 rokmi sa skončila druhá svetová vojna. Zrodila sa stará Európa

06.05.2020  I  16:15

Domáce komentáre

Keď sa Karol Veľký a po ňom rôzni držitelia titulu cisára Svätej ríše Rímskej usilovali o politické zjednotenie územia reprezentujúceho súčasné geografické a ekonomické jadro Európskej únie, stáli pred veľmi podobnými problémami, akým čelil kontinent v časoch Tridsaťročnej vojny, napoleonských vojen, prvej a druhej svetovej vojny, ale aj v priebehu vojny studenej. Trištvrte storočia po páde Berlína nie je situácia v Európe o nič menej komplikovaná a liekom na jej večné boľačky nie sú ani Európska únia, ani NATO na hraniciach Ruska.

Európsky polostrov

Problémom Starého kontinentu je predovšetkým takzvaný európsky polostrov. Jeho východnú hranicu tvorí priamka medzi ruskými mestami Petrohrad na severnom okraji a Rostov na Done na okraji južnom; na najvzdialenejšom severnom okraji z neho vyčnieva Škandinávia; na západe je ukončený pobrežím Atlantiku; a jeho južné hranice sú totožné s rozstrapkanými pobrežiami Stredozemného a Čierneho mora. Európsky polostrov je pomerne malé územie, pozostáva z množstva malých a ešte menších polostrovov a zálivov; vnútorne je rozdelený viacerými pohoriami, údoliami a povodiami riek. V dôsledku neobyčajnej geografickej členitosti a masívnej historickej migrácie na tomto rozlohou neveľkom pevninskom území žije množstvo národov s rôznymi kultúrami a rozdielnymi, často konfliktnými, záujmami.

To, ako je dnes politicky usporiadaný európsky polostrov, je výsledkom mnohých vojen. Ak nepočítame menšie konflikty, jeho súčasnú podobu ovplyvnila predovšetkým druhá svetová vojna. Oproti roku 1945 je tu však jeden podstatný rozdiel. Vtedy bol jedným z rozhodujúcich geopolitických činiteľov v Európe Sovietsky zväz, komunistická verzia zaniknutej Ruskej ríše. Od roku 1991 krajina Sovietov neexistuje, avšak najneskôr od roku 2008, po takmer dvoch desaťročiach politickej a ekonomickej nestability, sa na európskej scéne opäť objavilo Rusko, tentoraz v podobe federácie. Na európskom polostrove sa toho medzi rokmi 1991 a 2008 odohralo pomerne veľa. Európska únia a NATO sú v Pobaltí a v Poľsku, v strednej Európe, v Rumunsku a Bulharsku a takisto si posilnili pozície v Stredomorí.

V roku 2008 Rusko vybojovalo vojnu s Gruzínskom. Nech už bola zámienka pre tento konflikt akákoľvek, Moskva ním demonštrovala pripravenosť bojovať, ak by sa zovretie NATO malo ešte viac zintenzívniť. Aliancia na Kaukaze je pre Rusko rovnako neakceptovateľná ako na Ukrajine, a preto si v roku 2014 zobralo naspäť Krym a dodnes udržiava pri živote niekedy viac inokedy menej zamrznutý konflikt na Donbase, presnejšie v oblasti Donecku a Luhanska.

Adolf

Zúčastniť sa vojenského konfliktu zväčša nie je voľbou srdca, ba ani vecou úplne slobodného rozhodnutia. Spravidla ide o výsledok racionálnej úvahy ovplyvnenej silami a udalosťami, nad ktorými vlády nemajú kontrolu, pretože presahujú rozmery, možnosti a silu jedného národa.

Aj keď bol Adolf Hitler vojnou posadnutý, nebol to on, kto vytvoril podmienky na jej rozpútanie. Ríšsky kancelár a jeho okruh zločincov, samozrejme, v rozhodujúcej miere ovplyvnili brutalitu, s akou sa tento konflikt viedol, no základné geografické, ekonomické a politické dôvody (nacisti ich „obohatili“ aj o rasové) pre jeho vznik boli v roku 1939 v podstate rovnaké ako v roku 1914. A to sa týkalo nielen Nemecka, ale aj Francúzska, Veľkej Británie a Ruska (v danom čase obývajúceho schránku Sovietskeho zväzu), ale napokon aj Spojených štátov, ktoré sa po dva a pol roku ťažkej kampane v Pacifiku zapojili v júni 1944 aj do bojov na európskej scéne, rovnako ako to predtým urobili v apríli 1917.

Winston

Aj keď romantizovaný príbeh o Winstonovi Churchillovi vykresľuje udalosti trochu inak, britský premiér nešiel do vojny s Nemeckom preto, lebo chcel zachraňovať slobodu v Európe. Prime minister jednoducho pochopil, že jeho národ nemá inú možnosť. Teda mal, ale tá druhá bola popretím stáročia kultivovanej stratégie založenej na premise, že žiadna kontinentálna mocnosť nesmie byť taká silná, aby vytvorila dostatočne početnú a potentnú flotilu schopnú atakovať brehy britských ostrovov. Nielen bitka o nebo nad Anglickým alebo, ak chceme, nad Lamanšským prielivom, ale aj tuhé boje v severnej Afrike boli súčasťou vynútenej stratégie, teda záchrany námornej dominancie Veľkej Británie.

Ak by sa Nemcom podarilo kontrolovať Severné more, východný Atlantik a Stredomorie a zároveň rozšíriť svoj „životný priestor“ aj o poľské, bieloruské, ukrajinské a ruské nížiny, na európskom polostrove a v srdci eurázijskej pevniny by vznikla kontinentálna mocnosť, akej by Angličania, Škóti, Walesania a Íri nedokázali odolať. A preto nie z vlastnej vôle, a nie s radosťou v srdci, ale na základe geopolitickej nevyhnutnosti presvedčil Churchill parlament, kráľa a národ, že kruhy, ktoré si želajú rokovania o mieri s Hitlerom, sa mýlia. Separátny mier s Treťou ríšou by totiž nebol večný. Nevyhnutne by viedol k tomu, že Nemci by sa po úplnom ovládnutí západu Európy s odkladom vylodili na britských ostrovoch.

Franklin

Franklin Delano Roosevelt takisto neposlal zomierať amerických vojakov na európske bojiská preto, aby zachraňoval iných. Urobil to preto, lebo mu to diktovala strategická nevyhnutnosť. Niečo veľmi podobné pred ním urobil prezident Woodrow Wilson a tak USA pomohli ukončiť prvý svetový konflikt. Roosevelt pochopil že Veľká Británia nie je schopná sama poraziť Hitlera a zároveň vedel, že ak dopustí, aby jediný, kto hodí Churchillovi záchranné koleso, bol Stalin, zrodí sa na európskom polostrove a v jadre Eurázie namiesto nemeckej sovietska kontinentálna mocnosť.

Politická, ekonomická a vojenská moc Spojených štátov je založená na tom, že kontroluje Atlantický a Tichý oceán. Ak by sa Rusi dostali až k Atlantiku alebo ak by na jeho brehoch ostali zabetónovaní Nemci, odporovalo by to strategickej doktríne, a teda národným záujmom USA. Preto Američania okrem vojny s Japonskom o Tichý oceán pomohli s otvorením druhého frontu v Európe a dali si záležať na tom, aby sa pri zaháňaní Nemcov stretli so sovietskymi spojencom čo najďalej od atlantických brehov. Žiaden spojenec totiž nie je večný a nemenný.

Jozef

Mimochodom, aj keď idealistov z toho ide poraziť, ani účasť Slovenska v prvej fáze konfliktu po boku Tretej ríše nebola rozhodnutím srdca a slobodnej vôle. Medzi zlou a ešte horšou možnosťou by si vyberal ktokoľvek, kto by sa v danom čase ocitol v pozícii Jozefa Tisa, Vojtecha Tuku a ďalších. Isteže, politické presvedčenie, svetonázor a rasovo-náboženské predsudky si zvolili slobodne a možno aj z dôvodov politického oportunizmus. Avšak zaradenie sa do tábora agresora nebolo rozhodnutím slobodnej vôle.

V čase extrémneho ohrozenia a rozpútania ničivých síl nemá žiaden politik akéhokoľvek ideologického razenia priestor na pôsobivé a morálne čisté činy. Prezident susedného protektorátu Emil Hácha by o tom vedel povedať svoje. Naopak, v čase vojny musí politik robiť predovšetkým nevyhnutné rozhodnutia, inak riskuje, že krajina a národ sa stanú obeťami ešte väčších útrap, akým už aj tak čelia. Ponechajme však vášnivú polemiku o Jozefovi Tisovi a jeho režime na inokedy a vráťme sa k otázke, ako sa zmenila geopolitická a strategická realita v Európe od skončenia druhej svetovej vojny.

Zákonitosť nevyhnutnosti

Pre pochopenie komplexnosti strategickej situácie v Európe musíme mať mať na pamäti, že jednotlivých hráčov na šachovnici nemôžeme posudzovať podľa sympatií alebo antipatií. Nesmieme ich ani idealizovať, ani démonizovať. Národy a ich vlády jednoducho konajú tak, ako im to diktujú záujmy, potreby a nevyhnutnosť; ako ich k tomu nútia a predurčujú sily presahujúce individuálnu moc jednotlivých krajín; ako ich k tomu zaväzujú povinnosti voči vlastným ľuďom a tie zase vyplývajú z existenciálnej potreby prežitia.

Vychádzajúc z načrtnutých predpokladov je zrejmé, že Československo sa krátko po druhej svetovej vojne stalo súčasťou sovietskeho bloku nie z presvedčenia, respektíve z vôle väčšiny jeho obyvateľov, ale v dôsledku geopolitickej nevyhnutnosti. Mocenská rovnováha v Európe posunula Slovákov a Čechov, rovnako ako Poliakov, Maďarov, Rumunov, Bulharov a „východných“ Nemcov na orbitu Sovietskeho zväzu. V Stredomorí, kde bola moc Moskvy oveľa slabšia ako vo východnej a strednej Európe, dlhodobo jestvovala komunistická federácia pod názvom Juhoslávia, avšak Josip Broz Tito bol schopný robiť autonómnu politiku, pretože mu to na rozdiel od súdruhov vo Východnom Berlíne, Prahe, Varšave, Budapešti a Sofii umožňovala geopolitická realita.

Ďalšou výnimkou bol od konca 60. rokov minulého storočia režim rumunského diktátora Nicolaea Ceausescua. Aj pod vplyvom zdesenia zo sovietskej intervencie v Československu oživil v Rumunsku nacionalizmus a s masívnou ľudovou podporu sa mu podarilo získať veľkú mieru autonómie od Moskvy. Čiernomorský región bol a je pre Rusov dôležitý, avšak v čase Ceausesuovej rebélie malo pre Sovietsky zväz oveľa väčší význam držať si pozície na Stredoeurópskej a Východoeurópskej nížine, pretože to bolo predpokladané primárne bojisko konvenčnej tretej svetovej vojny. V Čiernom mori mali Rusi navyše zásadnejší problém ako búriacich sa Rumov. Je ním ďalší stáročia starý rival Turecko, ktoré kontroluje najdôležitejšie úžiny Čierneho mora. Už v čase studenej vojny bolo Turecko členskou krajinou NATO a tak v súčasnosti, ako aj vtedy hostilo americký jadrový arzenál. A to bol a je oveľa väčší problém ako spurné Rumunsko. Jednoducho Čierne more bolo a vždy bude pre Moskvu dôležité, ale primárnym bojiskom útoku Ruska na Európu alebo Európy na Rusko sa vždy odohrával a v budúcnosti možno aj bude odohrávať na Stredoeurópskej a Východoeurópskej nížine. A preto vtedy aj dnes gravituje napätie na európskom polostrove práve v tejto oblasti.

Podstatné je pochopiť, že Tito, Ceausescu, Stalin a neskôr Chruščov s Brežnevom robili predovšetkým to, čo museli a čo im dovoľovala vtedajšia realita. Rusi nemohli mať poriadok v srdci Európy aj krotkého rumunského diktátora. Bukurešť síce mohla rebelovať proti Moskve, ale nemohla počítať s tým, že Američania alebo Briti prídu bojovať a umierať za úplnú emancipáciu Rumunska. A Tito by síce mohol úplne opustiť komunizmus, keby chcel, ale na druhej strane si nemohol dovoliť uvoľniť pomery v Juhoslávii, ak nechcel riskovať vypuknutie občianskej vojny. Každý líder, aj toho najsilnejšieho národa, robí predovšetkým to, čo musí a čo mu dovoľujú okolnosti. Výnimkou neboli ani zdanlivo všemocní sovietski vodcovia a americkí prezidenti.

Slovensko

Ideológia liberálnej demokracie je podmanivá okrem iného aj preto, lebo vcelku úspešne propaguje príbeh o tom, že po roku 1989, respektíve po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sme si konečne mohli slobodne vybrať, kam sa ekonomicky a politicky zaradíme. Niet najmenšieho sporu o tom, že demokracia sama o sebe je nespochybniteľnou hodnotou. Rovnako je nespochybniteľné, že v roku 2003 sme si dobrovoľne a demokraticky odhlasovali, že sa vzdáme veľkej časti národnej suverenity a vstúpime do Európskej únie.

Inou otázkou však je, či sme mali inú možnosť. Nemali. Naša závislosť od a prepojenosť s najsilnejšími ekonomikami únie bola, je a bude taká vysoká, že vstup bol jedinou rozumnou možnosťou. Napokon, iba málokto to spochybňuje a aj najväčší a neraz aj oprávnení kritici Európskej únie uznávajú, že jednotný trh je nespochybniteľnou prednosťou nášho členstva. Nech sa však názory na úniu akokoľvek rôznia, Slovensko so svojou komplexnou geografickou polohou a so závislou ekonomikou si jednoducho veľmi vyberať nemohlo. Urobili sme to síce slobodne, no urobili sme predovšetkým to, čo sme museli.

O vstupe do NATO sme nehlasovali v referende, pretože ústava v otázke pristúpenia k medzinárodnej zmluve súhlas ľudu nevyžaduje. Účasť v aliancii je medzi obyvateľmi oveľa kontroverznejšia ako členstvo v únii. Ak by o tejto otázke mali rozhodnúť voliči, zrejme by sme sa členom NATO nestali. V demokracii sú názory občanov dôležité, no sily geopolitiky sú mocnejšie. Slovenská republika v čase, keď sa mocenská rovnováha v Európe vychýlila v prospech západu, keď sa z existenčných dôvodov potrebovala stať súčasťou jednotného trhu a keď Spojené štáty, aj keď nie sú členským štátom, do veľkej miery ovplyvňovali rozhodnutia hlavných hráčov o (ne)prijatí kandidátskych krajín do Európskej únie, nemala inú možnosť ako zaradiť sa do radu uchádzačov aj o členstvo v NATO.

Američania chceli mať NATO tam, kde je dnes, a Slovensko chcelo byť v únii. A Američania mali vplyv na prijímací proces do únie. Samozrejme, odmietnuť NATO sme mohli, ale oveľa viac ako spory s USA sme potrebovali členstvo v Európskej únii, a preto bola naša voľba tak jasná, ako aj racionálna. Avšak. Vždy je totiž nejaké avšak...

NATO

Pochopenie myšlienky o význame európskeho polostrova a pevninského jadra Eurázie pre stabilitu v tejto oblasti znamená aj pochopenie toho, aký problém sa usilovali predovšetkým Američania a Briti riešiť rozširovaním NATO na východ. Ibaže prezidenti Bill Clinton a baby George Bush ešte zreteľne nevideli to, na čo prišli ich nástupcovia Barack Obama a Donald Trump: po rozpade Sovietskeho zväzu už jednoducho neexistuje niečo také ako spoločný záujem NATO.

Po tom, čo sa nad ňou rozplynuli hmly studenej vojny a bipolárneho sveta a usadil sa prach rozvírený novými zmenami, znova sa vynorila stará Európa. Stále viac sa ukazuje, že bezpečnostné priority pobaltských republík a Poľska nie sú totožné s bezpečnostnými prioritami takého Portugalska alebo Španielska. Celé kontinentálne NATO nezdieľa spoločné záujmy so svojím členom z Malej Ázie, Tureckom, ktoré je navyše v permanentnom strete s Gréckom, ďalším účastníkom aliancie. Nehovoriac o tom, že napríklad priority Islandu nemajú takmer nič spoločné so záujmami Francúzska a Nemecka. A tak ďalej a tak podobne.

Naopak, je čoraz zreteľnejšie, že na pôdoryse NATO vznikajú neformálne koalície štátov s podobnými záujmami. Poľsko, zakliesnené medzi Nemeckom a Ruskom a denervované historickými skúsenosťami uplynulých troch storočí, využíva okolnosť, že eurázijská stratégia Američanov a Britov je v súlade s úsilím Varšavy utesniť prívod kyslíku Moskve všade, kde sa to len dá. Poliaci investujú obrovské zdroje do zbrojenia, pripravujú sa na rôzne scenáre obrany Suwalského koridoru a hľadajú spojencov v páse krajín medzi Baltickým a Čiernym morom. A aj ich nachádzajú, rovnako históriou vydesených Estóncov, Lotyšov, Litovčanov, západných Ukrajincov, Rumunov a Bulharov. V úsilí presadiť svoju stratégiu sa Varšava výrazne politicky a ekonomicky angažuje aj v Bielorusku, v krajine, ktorá je kľúčovým spojencom Ruska, čo v Moskve pochopiteľne vyvoláva nemalé znepokojenie.

Ako ukázali udalosti v rokoch 2008 a 2014, Rusko tiež veľmi dobre chápe, akú hrozbu predstavuje vytvorenie jedného dominantného hráča na území európskeho polostrova a pevninského jadra Eurázie. Preto konalo v Gruzínsku a na Ukrajine. A preto s ostražitosťou sleduje úzku spoluprácu Poliakov a pobaltských republík s Američanmi, Kanaďanmi a Britmi na svojom západnom krídle, čo je analogicky východným krídlom NATO.

Superkontinent

Poľsko-ruské napätie je stáročia staré. Poľsko je navyše vydesené z predstavy, že dôjde k hlbšiemu porozumeniu medzi Nemeckom a Ruskom, pretože takýto vývoj bol pre krajinu vždy pohromou. Aj preto Varšava tak vehementne protestuje proti projektu Nord Stream II. Lenže nemecké priority sú iné ako poľské. A takisto slovenské priority nie sú úplne v zhode s úzkosťami Poľska, Estónska, Lotyšska a Litvy. Nie je totiž vôbec isté, že by bolo v záujme Slovenska angažovať sa v boji napríklad o spomínaný Suwalský koridor a úplne rovnakými úvahami by sa nepochybne zaoberali nielen v Bratislave, ale aj v Aténach, Ríme, Tirane, Lisabone, Madride či inde, kde majú ďaleko k problémom prekliatych európskych nížin.

Ak sa teda v roku 1991 mohlo zdať, že po studenej vojne sa zrodila nová Európa, opak je pravdou. Trištvrte storočia po najväčšom svetovom konflikte a tridsať rokov po zásadných politických zmenách v strede a na východe kontinentu sa paradoxne zrodila stará Európa s tými istými problémami, akými sa brodila odvtedy, čo sa na tomto území usadili jej súčasní obyvatelia a začali si budovať svoje štáty.

Jeden obrovský rozdiel tu však predsa len je. Nielen Európa, ale aj celý svet si pamätá, aké obrovské obete nielen na ľudských životoch si vyžiadali dve totálne vojny. Odvtedy aj tie najsilnejšie vojenské mocnosti viedli viacero vojen, no nikto sa neodhodlal k totálnemu nasadeniu. Jednak preto, že na to nebol dôvod, no jednak preto, lebo verejnosť nie je ochotná akceptovať náklady a obete spojené s totálnym nasadeným. To však neznamená, že Európa je preto bezpečným a stabilným miestom. Opak je pravdou.

Európa navždy ostane geograficky, kultúrne, politicky a ekonomicky rozmanitým kútom sveta. Aj keď sa jej ekonomická a vojenská moc neustále oslabuje a za ostatných 500 rokov prvýkrát nie je najmocnejšou časťou planéty, ešte stále je gravitačným poľom svetového politického diania. Nestabilita v tejto časti planéty totiž zákonite rozkolíše celý svet, pretože európsky polostrov je najzápadnejším, no najmä najdôležitejším výbežkom a bránou do srdca svetového superkontinentu, zvaného Eurázia. Kto kontroluje superkontinet, dominuje tomuto svetu. A práve stret záujmov pri úsilí o dominanciu nad týmto územím robí Európu mimoriadne nestabilným miestom.

Najnovšie články

Lukašenkova dilema

16.08.2020  I  13:34

Zahraničné komentáre

Bielorusko sa môže ľahko premeniť na ťažko sužovanú Ukrajinu. Tomu sa Alexander Lukašenko usiluje vyhnúť, no tak Rusko, ako aj západ reprezentujú sily, nad konaním ktorých nemá žiadnu kontrolu.

Kauza Kyselica: Slovensko je otrávená krajina

29.07.2020  I  10:20

Domáce komentáre

Slovensko je krajina otrávená jedom zlomyseľnosti, podlosti, nevedomosti, nekompetentnosti a zhubnej závislosti novinárov a politikov od dopamínových infúzií, vyvolaných instantným prílevom lajkov, šérov a podporných komentárov izolovaného ostrova veriacich v oceáne Facebooku. Ťažko hľadať odpornejší príklad zamorenia zdravého rozumu týmto toxickým mixom, akým je vyzradenie identity spravodajského dôstojníka Lukáša Kyselicu.

Úroveň slovenských médií je rovná niveau diplomovky Borisa Kollára

25.06.2020  I  16:30

Domáce komentáre

Po rigoróznej práci Andreja Danka sa slovenské politické dejiny rýmujú diplomovkou nového predsedu parlamentu a bakalárkou jeho niekdajšej konkubíny. Možno to vyznie prekvapivo, no problém nie je v politikoch, ale v novinároch, pretože nedokážu vnímať priority a naliehavosť reality každodenného života.