Medzi únoscami prezidentovho syna sa nájdu tak bývalí eštebáci, ako aj telesný strážca tribúnov novembrovej revolúcie. Život je jednoducho spletitý.

Rozhodnutie ústavného súdu, ktorým bolo potvrdené zrušenie Mečiarových amnestií vyvolalo mediálny ošiaľ. Ďateľ.sk nebude rozmnožovať počet banalít uverejnených na túto tému. Namiesto toho prinášame profesionálne profily viacerých príslušníkov SIS priamo či nepriamo spojených s týmto prípadom. Na ich podklade sa ukáže, že život je nielen spletitý, ale často aj paradoxný.

Ako inak, musíme začať zlým duchom tajnej služby Jaroslavom Svěchotom. Nielen preto, že bol strojcom únosu, ale predovšetkým preto, lebo išlo o protežanta a osobného nominanta Vladimíra Mečiara. Bývalá pravá ruka predsedu vlády Anna Nagyová by nepochybne vedela potvrdiť, že pán Mečiar napísal na lístok meno, adresu a telefónne číslo Jaroslava Svěchotu, odovzdal ho čerstvo vymenovanému riaditeľovi SIS Ivanovi Lexovi s ústnym pokynom, aby pána plukovníka vymenoval za riaditeľa sekcie vnútorného spravodajstva. Iba predseda vlády vedel, prečo potrebuje tohto muža na najdôležitejšej výkonnej funkcii v spravodajskej službe.

Plukovník Svěchota

Jaroslav Svěchota začal kariéru spravodajského dôstojníka počiatkom 60. rokov ako starší referent špecialista na štvrtom oddelení odboru kontrarozviedky Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave. Išlo o útvar zameraný na odhaľovanie pôsobenia činnosti nemeckých spravodajských služieb na území SSR. Po roku 1968 neprešiel previerkami, bol vylúčený zo strany, prepustený zo služobného pomeru, avšak o niekoľko rokov neskôr, keď sa zaplietol do krádeže plynových kotlov, ho ŠtB získala takrečeno „na kompro“ ako tajného spolupracovníka v kategórii agent.

Na scénu sa Jaroslav Svěchota vracia tesne po revolúcii v roku 1989. V januári 1990 zvolala komisia Federálneho ministerstva vnútra ČSSR, ktoré viedol triumvirát v zložení premiér Čalfa, vicepremiér Čarnogurský a minister financií Komárek, aktív bývalých príslušníkov ŠtB prepustených po roku 1968. Medzi nimi bol aj Jaroslav Svěchota a zakrátko sa stal posledným šéfom XII. správy Federálneho ministerstva vnútra. Vo februári 1990 bola ŠtB rozpustená. Namiesto nej vznikli Úrad na ochranu ústavy a demokracie (kontrarozviedka, ÚOÚD) a Úrad pre zahraničné styky a informácie (rozviedka, ÚZSI). Jaroslav Svěchota si na svojej kancelárii vymenil ceduľku šéfa XII. správy za ceduľku riaditeľa ÚOÚD pre Slovensko.

V uvedenom období bol slovenským ministrom vnútra Vladimír Mečiar, s ktorým Jaroslav Svěchota prichádzal služobne do styku a očividne si veľmi porozumeli. Námestníkom riaditeľa ÚOÚD v Prahe bol Ladislav Pittner, ktorému sa pán Svěchota priamo zodpovedal. Krajina sa chytala na prvé slobodné voľby. Po nich sa stal predsedom slovenskej vlády za VPN Vladimír Mečiar, Ján Čarnogurský z KDH bol jeho prvým vicepremiérom. Ministrom vnútra sa stal dovtedy neznámy člen KDH Anton Andráš a premiér Mečiar presadil, aby sa jeho prvým námestníkom stal Jaroslav Svěchota.

Pán Andráš sa v kresle príliš dlho neohrial. Premiérovi Mečiarovi jednoducho nevyhovoval, preto vyvolal v koalícii umelý konflikt, na ktorom sa takmer rozpadla vláda. Spor sa podarilo urovnať tak, že na namiesto Antona Andráša bol vymenovaný za ministra vnútra nominant KDH, dovtedajší námestník riaditeľa ÚOÚD Ladislav Pittner. A opäť sa stal priamym nadriadeným Jaroslava Svěchotu, ktorý z vôle premiéra Mečiara aj naďalej vykonával funkciu prvého námestníka ministra vnútra. Keď v apríli 1991 Mečiarova vláda padla a premiérom sa stal Ján Čarnogurský, Ladislav Pittner ostal ministrom vnútra, ale jeho prvý námestník Svěchota musel odísť.

Do hry a znova dostal, až keď tretia Mečiarova vláda po voľbách v roku 1994 konsolidovala svoje mocenské postavenie. V apríli 1995 bol za riaditeľa SIS vymenovaný Ivan Lexa, muž bez predchádzajúcich profesionálnych skúseností s činnosťou a riadením tajných služieb, avšak s mimoriadnou dôverou predsedu vlády. Žiada sa dodať, že aj táto dôvera mala svoje hranice. Pán Mečiar nedovolil novému šéfovi SIS vybrať si tím podľa svojich predstáv. Vymenovanie Jaroslava Svěchotu do kľúčovej pozície bola podmienka, o ktorej nepripúšťal diskusiu. Vedel prečo. Bez tohto muža by SIS nikdy nezorganizovala a neuskutočnila únos prezidentovho syna a nepodieľala sa na mnohých ďalších nezákonnostiach, ktoré zakladateľ portálu Ďateľ.sk detailne spracoval v knihách Krycie meno Bežec a Komando 52.

Jaroslav Svěchota je už roky po smrti, čím je vylúčené, aby sa v kauze únos, ktorý zorganizoval a výkonne riadil, postavil pred súd. Je to večná škoda, pretože len on by vedel povedať, či a v akej miere bol spolupáchateľom tohto prípadu aj Vladimír Mečiar.

Plukovník Kóňa

Druhou premiérovou ultimátne nastolenou nomináciou bol ďalší plukovník. Volal sa Dezider Kóňa. Nebol síce priamo zapojený do únosu Michala Kováča mladšieho a v prípadnom súdnom procese s páchateľmi ani nebude sedieť na lavici obžalovaných. Život je však pestrejší než trestné spisy a príbeh únosu by nebol bez zmienky o plukovníkovi Kóňovi úplný.

Súdruh Dezider Kóňa bol dlhoročným predsedom základnej organizácie Komunistickej strany Slovenska a personalistom na Ministerstve vnútra Slovenskej socialistickej republiky. Keď sa v roku 1990 jeho ministrom stal Vladimír Mečiar, páni si neobyčajne porozumeli. Až tak veľmi, že novopečená hviezda slovenskej politiky sa nechala plukovníkom Kóňom zasvätiť do tajov spravovaných opulentným aparátom ministerstva vnútra.

Cesty Vladimíra Mečiara a Dezidera Kóňu sa na dlhší čas rozišli, ale v roku 1995 nastala chvíľa, keď sa mohol premiér pánu plukovníkovi konečne odvďačiť. Na druhom lístočku, ktorý v apríli uvedeného roku strčil do ruky Ivanovi Lexovi, bolo meno Dezidera Kóňu. Ústny pokyn znel, aby bol vymenovaný za riaditeľa sekcie personalistiky SIS. Tak by mal premiér Mečiar nielen dokonalý prehľad o spravodajských operáciách na úseku vnútorného spravodajstva (zodpovedný plukovník Svěchota), ale disponoval by menným zoznamom všetkých (!) príslušníkov SIS. To sa už nepáčilo ani vtedy pomerne mladému Ivanovi Lexovi, a preto šikovne upratal Dezidera Kóňu na personálne oddelenie k riaditeľovi rozviedky Rudolfovi Žiakovi.

Ďateľ.sk už písal, že v roku 1994, keď bol ešte riaditeľom SIS generál Vladimír Mitro, sa uchádzali o prijatie do služobného pomeru dvaja páni – Oskar Fegyveres a Róbert Remiáš. Ani jeden nevyhovel požiadavkám kladeným na výkon pozície spravodajského dôstojníka. O pár mesiacov neskôr sa šťastie usmialo na pána Fegyveresa. Chodil s Adrianou Kóňovou, dcérou plukovníka Kóňu. Neskôr si ju zobral za ženu a ešte neskôr sa rozviedli. Podstatné je, že v roku 1995 sa pán Kóňa za Oskara Fegyveresa prihovoril u riaditeľa rozviedky Žiaka, ten zaňho stratil slovo u šéfa SIS Lexu, ktorý povedal, nech si to riešia so Svěchotom. A tak pán Kóňa urobil zo svojho budúceho zaťa príslušníka útvaru sledovania a spravodajskej techniky, ktorý v tomto období viedol Gejza Valjent.

Doslova o pár týždňov nato Oskar Fegyveres sklamal dôveru otca svojej nastávajúcej, pretože vyšetrovateľovi majorovi Petrovi Vačokovi do zápisnice o výsluchu svedka nadiktoval, čo všetko vie o účasti tajnej služby na zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. Dezider Kóňa bol pre všetkých, no najmä pre premiéra Mečiara veľkým sklamaním.

Gejza Valjent a Michal Hrbáček

Gejza Valjent sa ako bývalý príslušník ŠtB neocitol v SIS náhodou. Na úseku sledovania pôsobil aj pred rokom 1989. Keď Jaroslav Svěchota prebral XII. správu a neskôr vedenie slovenskej časti ÚOÚD, bol jeho nadriadeným. Keďže neskôr sa pre Gejzu Valjenta nenašlo uplatnenie v spravodajských štruktúrach, vstúpil do služieb polície, kde sa preslávil tým, že v roku 1994, keď bol Vladimír Mečiar nakrátko odstavený od moci, prejavil mu službu zneužitím policajného sledovacieho útvaru na rozpracovávanie sledovacieho útvaru SIS.

Nie je preto žiadnym prekvapením, že Jaroslav Svěchota po svojom nástupe do funkcie okamžite presvedčil Ivana Lexu, aby za riaditeľa sekcie sledovania a spravodajskej techniky vymenoval plukovníka Valjenta. Vďačný za túto formu rehabilitácie poskytoval súčinnosť pri sledovaní Michala Kováča mladšieho pred a počas únosu. Gejza Valjent maskoval sledovanie prezidentovho syna akciou namierenou proti Branislavovi Chilo-Ptákovi, inak agentovi Jaroslava Svěchotu, ktorého úlohou bolo vytiahnuť mladého Kováča na stretnutie do Rakúska. Keď to nevyšlo touto cestou, plukovník Svěchota sa rozhodol nasadiť do akcie Michala Hrbáčka.

Pán Hrbáček bol pred rokom 1989 príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti. Zabezpečoval výcvik policajtov v taktickej streľbe a bojových umeniach. Keď sa Československom valili revolučné udalosti, v čase služobného voľna spolu s niektorými karatistami zabezpečoval Michal Hrbáček osobnú ochranu novembrovým tribúnom Jánovi Budajovi a Milanovi Kňažkovi. Dnes si už na to iba málokto spomenie.

V roku 1993 vznikla s novým štátom aj SIS a Vladimír Mitro prijal Michala Hrbáčka do služobného pomeru ako výcvikára, zodpovedného za streleckú a bojovú prípravu príslušníkov nasadených na ochranu objektov tajnej služby. Pán Hrbáček riaditeľa neustále presviedčal, že SIS by mala mať vlastné zásahové komando, ale generál Mitro ho vždy odmietol s tým, že by to bolo v rozpore so zákonom.

To, čo neprešlo cez Mitra, sa poľahky uskutočnilo pod vedením Jaroslava Svěchotu. Takzvaný odbor špeciálnych operácií, ktorý vytvoril, bol nasadený na únos Michala Kováča mladšieho. Michal Hrbáček velil skupine osôb, ktoré prezlečené za policajtov, zastavili auto prezidentovho syna a proti jeho vôli a za použitia násilia ho previezli pred policajnú stanicu v rakúskom Hainburgu. Tak sa z telesného strážcu vodcov revolúcie stal únosca syna prvého demokraticky zvoleného prezidenta Slovenskej republiky.

Ak súd vytýči hlavné pojednávanie v kauze zavlečenia, páni Valjent a Hrbáček budú taktiež na lavici obžalovaných.