Pred 80 rokmi Nemecko napadlo Poľsko, a tak sa stal 1. september v historickom kalendári míľnikom vypuknutia druhej svetovej vojny v Európe. Európania sa vo viacerých ohľadoch z tohto konfliktu a jeho sprievodných javov spamätávajú dodnes. Súčasťou tohto procesu je aj dlhodobé zotrvávanie v omyle, založenom na predstave, že nebyť Adolfa Hitlera a brutálnej ideológie nacistickej strany, druhá svetová vojna by sa Európe vyhla.

Nacizmus a príčiny vojny

Už viackrát sme poukázali na to, že príčinou vypuknutia druhej svetovej vojny v Európe nebol národný socializmus (prípadne fašizmus). Démoni nacizmu poháňali motor krutosti, s akou sa táto vojna viedla na fronte aj v zázemí. O tom niet najmenších pochýb. Ideológia a rasová nenávisť, akokoľvek boli masívne, však neboli dostatočnými silami na rozpútanie globálnej a hlavne totálnej vojny.

Ak sa donekonečna budeme klamať predstavou, že ideologické šialenstvo nacistov bolo spôsobilé vtiahnuť do vojny (takmer) celú Európu, nikdy nepochopíme komplexné sily geopolitiky, ktoré tvarovali kontinent vtedy a určujú jeho podobu dodnes. A v dôsledku toho nebudeme v stave ujasniť si, aké sú možnosti, a teda existenciálne imperatívy malých národov, keď sa v týchto končinách strhne vojna.

Dejiny a geografia

Tri delenia Poľska v 18. storočí neboli výsledkom nenávisti Rakúska, Pruska a Ruska voči Poliakom, ale dôsledkom vzájomnej nedôvery týchto troch monarchií. Územia súčasného Poľska, Bieloruska a Ukrajiny sú tvorené nížinami bez väčších geografických prekážok, a preto poskytujú útočníkovi výhodu ľahkého postupu proti napadnutej strane. Rozdelené Poľsko bolo teda vtedajšou formou nárazníkovej zóny, ak chceme strategickou hĺbkou, troch veľkých európskych monarchií.

Keď si po vypuknutí druhej svetovej vojny podelili Poľsko Adolf Hitler s Jozefom Stalinom, nebol to výraz ich srdečných vzťahov. Naopak, bol to dôsledok ich hlbokej nedôvery, aj keď pakt Molotov-Ribbentrop by mohol zvádzať k opačnej predstave. Nedôvera medzi Hitlerom a Stalinom bola sčasti ideologická, no jej skutočné príčiny boli zakorenené v dejinách. A geografii. Sovietsky zväz, jedna z mnohých historických variácií ruskej ríše, potreboval v predvečer blížiaceho sa konfliktu čo najviac rozšíriť svoju strategickú hĺbku. Preto sa dohodol s Treťou ríšou na takzvanom štvrtom delení Poľska. Hitler, ktorý sa chystal napadnúť Francúzsko, Belgicko, Holandsko a veľkú časť severnej Európy, si takisto potreboval poistiť východný front, a preto dočasne pristal na alianciu s nenávidenými boľševikmi. Aj Nemecko, rovnako ako Rusko, je z východu a zo západu veľmi zraniteľné. Severovýchod a severozápad krajiny je tvorený ľahko priestupnými nížinami a cez tieto koridory sa protivník pomerne ľahko dostane do srdca Nemecka.

Čas a strategická hĺbka

Samozrejme, Poľsko nebolo hlavným cieľom nemeckej agresie. Bolo ním predovšetkým Rusko a jeho nerastné bohatstvo. Dôvodom na okupáciu Francúzska bol zase priamy prístup k Atlantickému oceánu. A, opäť, zabezpečenie si dostatočnej strategickej hĺbky pred útokom po európskych nížinách zo západu. Aj preto trvala definitívna porážka Tretej ríše tak dlho. Od spojeneckej Operácie Overlord (6. jún 1944), na ktorej sa podieľalo pätnásť národov, respektíve štátov, do pádu Berlína uplynulo 11 mesiacov. Teda takmer celý rok. A Sovietsky zväz vytláčal Nemcov po bitke o Stalingrad (dnes Volgograd) od februára 1943. Kým sa sovietske vojská zastavili v Berlíne, bol máj 1945. Taká enormná bola vtedajšia Hitlerova strategická hĺbka.

Niet pochýb o tom, že Adolf Hitler a jeho nacistická strana reprezentovali číre zlo. Avšak druhá svetová vojna v Európe (konflikt v severovýchodnej Ázii a západnom Tichom oceáne je úplne iný príbeh) nebola len emanáciou ideologického šialenstva. Bola pokusom vyriešiť nemecký problém, ktorým je geografická zraniteľnosť, spojená s nedostatkom nerastných surovín, vytvorením kontinentálnej mocnosti od brehov Atlantiku na západe, po Ural na východe, Kaukaz na juhu a Barentsovo more na severe.

Čas delenia, čas zjednotenia

Ponechajme bokom otázku, nakoľko bola realistická Hitlerova predstava o kontinentálnej ríši. Nie je totiž taká podstatná, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Oveľa podstatnejšie je totiž pochopiť príčiny historicky podmieneného strachu Nemcov a z neho vyplývajúci sklon k agresivite.

Po druhej svetovej vojne bol nemecký problém vyriešený ďalším delením. Tentokrát Nemecka. Na Východné a Západné. Stalin, vďaka enormným obetiam aj zhodám okolností, zabezpečil Rusku takú strategickú hĺbku, o akej sa jeho monarchickým predchodcom v Kremli ani nesnívalo. Ruské/sovietske vojská boli permanentne dislokované v Nemeckej demokratickej republike, pobaltské národy boli (opäť) súčasťou ruskej ríše a Poľsko i veľká časť strednej Európy sa stala satelitným územím Sovietskeho zväzu.

Na druhej strane Spolková republika Nemecko sa najprv stala de facto vojenským protektorátom Spojených štátov amerických, neskôr bola zapojená do ekonomickej integrácie s historickým arcirivalom Francúzskom a ďalšími krajinami (bývalými spojencami aj nepriateľmi) a na sklonku studenej vojny už bola nespochybniteľnou ekonomickou superveľmocou Európy.

A potom nastalo nové delenie. Ale aj spájanie. Tentoraz sa začal rozpadať Sovietsky zväz aj jeho satelitné územie, teda krvavo vybojovaná strategická hĺbka Ruska. V roku 1991 prestal boľševický štát existovať. Počas pádu komunistických režimov v strednej a východnej Európe kancelár Helmut Kohl kul železo za horúca a už v roku 1990 pretlačil zjednotenie Nemecka. V roku 1992 bola podpísaná Maastrichtská zmluva, do platnosti vstúpila 1. novembra 1993 a na svete bola Európska únia s dominujúcim zjednoteným Nemeckom.

Problém Nemecko

A sme tu, v roku 2019, teda 80 rokov po vypuknutí druhej svetovej vojny. Nemecko je opäť jedným z hlavných problémov Európy. Na prvý pohľad sa ním môže zdať Rusko, ale nie je to úplne tak. Agresívne kroky Moskvy sú len reakciou na nezvládnutú stratégiu západu vo vzťahu k európskemu pohraničiu, tvorenému predovšetkým Bieloruskom, Ukrajinou, Moldavskom a Gruzínskom. Skutočným problémom je však Nemecko. Prinajmenšom zatiaľ nie vojenským, ale ekonomickým a do veľkej miery aj politickým.

Nemecko je štvrtou najväčšou ekonomikou sveta. Najväčšou ekonomikou Európskej únie a eurozóny. Nemecko extrémne veľa exportuje a pomerne málo konzumuje, respektíve veľa šetrí. To vytvára na jednotnom trhu a v eurozóne obrovské nerovnováhy, aké sa pred necelým desaťročím manifestovali v Grécku a už hodný čas sú na obzore v Taliansku, tretej najväčšej ekonomike eurozóny. Bankrot Talianska a kolaps jeho bankového systému by nebol to isté ako finančné lapálie Grécka. Prípadný odchod Talianska z eurozóny, sprevádzaný neusporiadaným rozchodom Británie s Európskou úniou by mohol vyvolať ekonomické otrasy s vážnymi geopolitickými dôsledkami. Na takýto vývoj by muselo Nemecko, extrémne závislé od exportu, stability eura a posvätnému vzťahu k úsporám svojich občanov, reagovať. A nikto dnes nevie predvídať, ako by nemecká reakcia vyzerala.

Dnes sa Nemecko neobáva invázie zo západu alebo z východu. Jeho strach v súčasnosti pramení z ohrozenia funkčnosti jednotného trhu a krachu projektu eura. Jednotný trh je niečo, čo dokáže Berlín využívať ak páku pri dohadovaní sa Washingtonu s Európskou úniou na pravidlách vzájomného obchodu. USA sú pre Nemecko po európskom jednotnom trhu druhou najväčšou exportnou destináciou. Ohrozenie jednotného trhu je aj ohrozením vyjednávacej pozície Berlína. Pre krajinu, tvoriacu takmer 50 percent HDP exportom, je to ohromne zraňujúca pozícia. A potenciálne riziko pre celú Európu.

Rozkolísaná Európa

Medzi rokmi 1993 až 2008 si Európa užívala luxus ekonomickej a politickej stability. Ostatných desať rokov ukázalo, že táto stabilita nie je večná. Rusko bolo príliš slabé, aby dokázalo reagovať na rozširovanie nielen únie, ale predovšetkým NATO až do Pobaltia a oblasti Čierneho mora na sever od Turecka. Ekonomika síce zažívala cyklické vzostupy a spomalenia, ale kontinentálny blok sa vo všeobecnosti tešil prosperite. V roku 2008 sa ukázalo, že nielen prosperita tu nie je naveky, ale západ/NATO narazil na hranice ruskej trpezlivosti v Gruzínsku a neskôr v roku 2014 na Kryme.

Súčasnú situáciu zatiaľ ani zďaleka nemožno popísať ako chaos, ale rozhodne obstojí pojem rozkolísanie. A nezdá sa, že by bolo na ústupe. Skôr naopak. Preto je veľmi dôležité nielen pozorovať, ale aj chápať, ako a prečo sa v dôsledku toho bude správať Nemecko.