Referendum o predčasných voľbách sa nekoná. Je to dobrá aj zlá správa zároveň. Politické spory sa totiž majú riešiť na pôde republikánskych inštitúcií. No ak už suverén povedal, že chce referendum, konať sa rozhodne malo.

Prevodová páka politbyra

Materiálne jadro ústavy je taký zložitý a abstraktný právny pojem, že jeho zrozumiteľné vysvetlenie by si vyžadovalo vyprodukovať dlhé a husto popísané strany suchopárneho textu. Na materiálne jadro ústavy sa odvoláva ústavný súd v rozhodnutí, ktorým označil vypísanie referenda o predčasných voľbách za neústavné. Nuž, je teraz na ústavných expertoch, aby posúdili, či sa ústavní sudcovia nemýlili.

Aj bez expertnej erudície v tejto oblasti je však možné konštatovať, že potopenie referenda vyvoláva viac otáznikov, ako poskytuje odpovedí. Ba dokonca oprávnene vyvoláva dojem, že súčasné zloženie Ústavného súdu SR je len prevodovou pákou politbyra úradujúcej vládnej koalície.

Od Kiskových detí po referendum

Iniciatíva za vypísanie referenda má oveľa dlhšiu históriu, akou je obdobie existencie Matovičovho punkovo-anarchisticko-revolučného režimu. Vráťme sa do skorej jari 2018. Po vražde Jána Kuciaka sa hnutie Za slušné Slovensko usilovalo o zmenu vlády či vypísanie predčasných volieb prostredníctvom tlaku ulice. Už vtedy Ďateľ poukazoval na to, že ide o rozklad republikánskych inštitúcií. Nie je totiž možné, aby sa v krajine vypisovali voľby vždy, keď je niekto nespokojný s vládou. A už vôbec nie pod tlakom ulice. Paralela s novembrom 1989 jednoducho neobstojí, pretože tretia vláda Roberta Fica pri všetkej oprávnenej kritike ani zďaleka nebola tým, čo reprezentoval režim komunistickej strany.

Demokracia môže byť rovnako dobrá alebo zlá ako diktatúra. Samozrejme, demokracia má oproti diktatúre množstvo výhod, no to, čo z nej robí skutočne dobré štátne zriadenie, sú republikánske inštitúcie. Slovensko je predovšetkým republika, má to dokonca uvedené v oficiálnom názve štátu a celá jeho ústava je tak konštruovaná. Z technického hľadiska teda existuje priam ideálny stav, no politická realita tomu ani zďaleka nezodpovedá. Rozkladáme republiku a jej inštitúcie. Zvrátenie tohto trendu je navyše v nedohľadne.

Keď Za slušné Slovensko v úzkej koordinácii s prezidentským palácom a opozíciou požadovali predčasné voľby, médiá namiesto kritického odstupu tieto tendencie podporovali. Inými slovami pridávali sa k rozkladu republiky a jej inštitúcií. Na riešenie politických sporov máme parlament, do určitej miery aj vládu a v nemalom ohľade aj hlavu štátu. Predovšetkým však parlament je arénou, kde sa majú riešiť spory a tlmiť vášne.

Neustále predčasné voľby nie sú riešením

Je len pochopiteľné, že to, čo sa odohrávalo v roku 2018, si našlo analógiu v roku 2021. Okrem iného aj preto, lebo tí, čo nesúhlasili s odchodom Roberta Fica, sa dnes chcú pomstiť OĽaNO, SaS, Sme rodina, Za ľudí. Dnes sa dokonca môže zdať, že s Matovičovým režimom je nespokojných ešte viac ľudí ako s Ficovým.

Lenže s vládou a parlamentom je vždy niekto nespokojný a keď si zvykneme na to, že zakaždým budeme hľadať cestu ako sa pomstiť alebo odstaviť od moci toho, s kým nesúhlasíme, môže sa krajina prepadnúť do absolútneho chaosu. Inštitúcie republiky ustúpia do úzadia, stanú sa dokonca bezvýznamné, pretože pravdu a právo budú mať tí, ktorí dokážu hlasnejšie a efektívnejšie kričia.

Petícia je na rozdiel od demonštrácie ústavný akt

Avšak v roku 2021 je predsa len situácia kvalitatívne iná oproti stavu z februára – marca 2018. To, o čo sa v nerozbornej jednote usilovali deti okolo Juraja Šeligu, opozícia, prezident Andrej Kiska a nadšenci z médií, sa odohrávalo mimo ústavného rámca a popieralo zmysel existencie republikánskych inštitúcií. Teraz sa však opozícia v spolupráci s odborármi vybrala prísne ústavnou cestou. Zhromaždenie dostatočného počtu podpisov pod petíciu za vyhlásenie referenda a jej následné predloženie prezidentovi je totiž ústavou predpísaný akt. Žiadne zhromaždenie detí, hercov, novinárov a politikov na námestí ústavným aktom nie je.

Napriek uvedenému je však otázne, či je vhodné usilovať sa aj ústavne konformným spôsobom o vypísanie predčasných volieb pri každom menšom či väčšom politickom konflikte. Inštitúcie republiky nám poskytujú dostatok priestoru a možností ich riešenia. Napríklad v parlamente je možné utvoriť niekoľko rozumných väčšín na to, aby boli od riadenia krajiny z pozície vlády odstavené také deštruktívne a nekompetentné elementy, akými sú Igor Matovič, Veronika Remišová, Natália Milanová či Eduard Heger. Áno, vyžadovalo by si to množstvo kompromisov a ústupkov. Aj spojení akože úhlavných protivníkov, lenže riadenie štátu nie je spolkárska činnosť či privátny klub kamarátov.

Hlava štátu zlyháva na plnej čiare

Čiastočné riešenie mala v rukách aj sama hlava štátu Zuzana Čaputová. Matovič, Heger, Remišová, Milanová dnes už nemuseli vo vláde sedieť, keby po odstúpení prvého menovaného z premiérskeho postu uplatňovala prezidentské kompetencie tak, ako sa na štátnika patrí. Ak nie je schopný uplatniť ústavný korektív parlament, ďalšou inštanciou je predsa prezident. Zuzana Čaputová v tomto ohľade úplne zlyhala a nemôže to zakryť ani jej večne zladené rúško, ani mediálna hagiografia režimu oddaných médií.

Mimochodom, referendum je takisto republikánsky a doslova egalitársky inštitút. Slovenská ústava jasne hovorí, že všetka moc pochádza z vôle ľudu. Aj preto vyvoláva rozhodnutie Ústavného súdu SR o údajnej neústavnosti referendovej otázky mnohé pochybnosti. Ak už nemôže urobiť korektúru v krajine ani suverén, teda ľud, tak kto potom?