clanok

Robert Fico nemôže byť donekonečna garantom víťazstiev Smeru

12.10.2018  I  16:50

Domáce komentáre

Sila Smeru je čoraz viac odvodená od slabosti zvyšku politickej scény, a to je najjasnejším príkladom jeho slabosti. Neschopnosť jasne povedať, kto je kandidátom strany na prezidenta, je len príznakom tohto úpadku.

Aura Miroslava Lajčáka je bezpochyby atraktívna. Diplomat rešpektovaný v Bruseli aj v Moskve, v Berlíne i vo Washingtone či dokonca vo vzdialenom Tokiu. Ostrieľaný vyjednávač so skúsenosťami vysokého predstaviteľa EÚ pre Bosnu a Hercegovinu a s ešte stále čerstvou vizitkou predsedu Valného zhromaždenia OSN. Politik, ktorého schopnosti oceňuje nielen Smer a vládna koalícia, ale s rešpektom sa k nemu správa aj nekompromisná opozícia. Takéto postavenie je na značne balkanizovanej slovenskej politickej scéne ojedinelé a mimoriadne. Napriek všetkému nie je Miroslav Lajčák nadšený ponukou Smeru kandidovať na najvyšší úrad v štáte.

Odmietavý Lajčák

Objavil sa zvláštny prieskum verejnej mienky. Agentúra Focus doň zaradila aktuálnych aj potenciálnych kandidátov na prezidenta. Napriek tejto výhrade nemožno obísť fakt, že Miroslav Lajčák v prieskume v rozsahu debakla s 26 percentami porazil kandidátov, ktorí robia nad-linkovú i pod-linkovú kampaň už dlhé mesiace. Napríklad Robert Mistrík nedosiahol ani tretinu a Zuzana Čaputová ani len pätinu preferencií ministra zahraničných vecí.

Miroslav Lajčák na prieskum reagoval slovami, že si váži podporu ľudí, ale o úrad hlavy štátu nejaví záujem, pretože sa chce venovať zahraničnej politike. Trochu záhadne dodal, že kandidatúra na najvyšší úrad ho neláka aj kvôli očakávanej špinavej predvolebnej kampani. Akoby vedel, že jeho protivníci majú naňho čo vytiahnuť a zároveň nepochyboval o tom, že v prípade potreby by to neváhali urobiť.

Vnútrostranícke šachy

Prípadnú kandidatúru ministra Lajčáka ešte stále úplne nemožno vylúčiť, ale to nie je pointa príbehu. Tá spočíva v dlhodobej neschopnosti Smeru, stále s prehľadom najsilnejšej strany na slovenskej politickej scéne, predstaviť verejnosti svojho prezidentského kandidáta. Pôvodné úvahy o Petrovi Kažimírovi sa ukázali ako neschodné, pretože minister financií naozaj túži odísť na pozíciu šéfa Národnej banky Slovenska a z tejto pozície sa zabývať v prestížnej a vplyvnej rade guvernérov Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom.

V prezidentských voľbách už raz porazený Robert Fico sa neodváži opakovane postaviť do ringu a v aktuálnej politickej klíme si to ani nemôže dovoliť. Predsedovi Smeru sa nepodarilo vyšachovať stále populárnejšieho premiéra Petra Pellegriniho tým, že by práve jeho postavil do vopred (takmer isto) prehratého zápolenia o prezidentský stolec. Predseda vlády úskok straníckeho šéfa poľahky rozpoznal a nomináciu neprijal. A keďže z úst Miroslava Lajčáka zaznieva neustále „nie“, v Smere sa zrodil jurodivý nápad postaviť do prezidentských volieb vicepremiéra Richarda Rašiho, ktorý má za sebou nepresvedčivé pôsobenie na čele košickej radnice a potupnú prehru v župných voľbách s totálnym politickým amatérom Rastislavom Trnkom.

Éra postficovská

Nech už sa stane prezidentským kandidátom Smeru ktokoľvek, spôsob, akým k tomu dôjde signalizuje slabosť najsilnejšej strany. Tým nie je povedané, že ostatné politické subjekty sú na tom oveľa lepšie, avšak od strany, čo sa chystá vyhrať piate parlamentné voľby v rade, sa oprávnene očakáva oveľa presvedčivejší, priamočiarejší a jednoznačnejší výber kandidáta na prezidenta. Vzhľadom na tieto okolnosti je preto očividné, že sila Smeru je dnes skôr odvodená od slabosti zvyšku politickej scény než od jeho vnútorného potenciálu.

Strana Roberta Fica ešte zďaleka neodchádza do zabudnutia, ale čoraz väčšie trhliny na fasáde sa nedajú prehliadať. Naopak, sú čoraz hlbšie a dlhšie a len budúcnosť ukáže, či strana dokáže zmobilizovať svoje sily tak, aby bola určujúcim politickým subjektom aj v ére postficovskej. Robert Fico totiž nemôže byť garantom volebných víťazstiev donekonečna. Odporuje to tak fyzikálnym, ako aj politickým zákonom a v krátkej politickej histórii od roku 1989 na to existuje niekoľko inštruktážnych príkladov.

Najnovšie články

Kajúcnik: Bábka v rukách spolitizovanej spravodlivosti

24.01.2022  I  17:21

Domáce komentáre

Nielen trestné stíhanie, ale aj väzobné obmedzenie osobnej slobody občanov sú dnes na Slovensku predmetom ostrých polemík. Vzniká podozrenie, že trestné konanie sa stalo nástrojom politiky. Nie je to rétorická figúra, ale nebezpečný trend, a preto o ňom treba naliehavo hovoriť.

K 29. narodeninám Slovenskej republiky

31.12.2021  I  11:05

Domáce komentáre

Pred 29 rokmi zanikla Československá federatívna republika. Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o rozpustení spoločného štátu a 1. januára 1993 začali existovať Slovenská republika a Česká republika ako samostatné štáty. Aj keď nové štáty vznikli predovšetkým z vôle vtedajších politických reprezentácií podporovaných významnou časťou oboch národov, zmena na politickej mape Európy by nebola možná bez širších geopolitických pohybov na kontinente.

Potrebuje Slovensko obrannú dohodu s USA?

20.12.2021  I  12:00

Domáce komentáre

Ministri zahraničných vecí a obrany Ivan Korčok a Jaroslav Naď presadzujú, aby kabinet Eduarda Hegera podpísal Dohodu o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických. Slovensko malo takmer tri desaťročia pomerne vyvážanú diplomaciu a jeho zahraničná politika reflektovala geopolitické postavenie krajiny v Európe. Súčasná politická reprezentácia túto rovnováhu krok za krokom narúša a robí zo Slovenska satelitný štát.