clanok

Šéfredaktor Peter Bárdy: Písanie a myslenie nezvláda, ale manipuluje obstojne

13.11.2019  I  17:10

Domáce komentáre

Bojovať s hlúposťou sa takmer nedá. Bojovať s hlúposťou novinárov je ešte ambicióznejšie a možno aj márnejšie predsavzatie. Napriek tomu sa o to pokúsime a tak ako minule, aj tentoraz sa venujeme tvorbe šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho. Na otázku, prečo to vlastne robíme, odpovedáme jednoducho: Hlúposť, nekompetentnosť a nevzdelanosť slovenských novinárov musí byť pomenovaná a pravidelne dokladaná vecnými dôkazmi. Iba tak existuje aká-taká nádej, že verejnosť si vybuduje imunitu proti manipuláciám.

Najnovší príspevok Petra Bárdyho k dejinám úpadku slovenskej žurnalistiky, uvedený pod titulkom „Stáva sa z Kotlebu komunista?“ sa odráža od konštatovania, že predseda ĽSNS „začínal fakľovými pochodmi a obdivom k fašistickým vojnovým zločincom“.

Pôvodná symbolika a estetika politiky Mariana Kotlebu bola naozaj podivuhodná, vyvolávala mnohé rozpaky a otázniky, no tvrdenie, že obdivoval fašistických vojnových zločincov je odvážne. Predseda ĽSNS naozaj obdivoval a možno aj dodnes obdivuje prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa, po vojne Národným súdom v Bratislave odsúdeného na trest smrti. Historická veda dodnes hľadá odpoveď na to, či bol súdny proces s prezidentom Tisom férový a či skutky, kladené mu za vinu, odôvodňovali vynesenie hrdelného ortieľu. Rovnako je stále otázne, či jeho činy boli iba trestné, alebo sa naozaj dopustil konania oprávňujúce konštatovanie, že bol vojnovým zločincom. Doktor Tiso nepochybne nie je najvhodnejším vzorom pre súčasnú politiku, no obviňovať akokoľvek kontroverzného Mariana Kotlebu z obdivu k fašistickým vojnovým zločincom je priodvážne.

Čo nie sú socializmus s fašizmom

Článok ďalej pokračuje historickou komparáciou:

„Socializmus, ako aj fašizmus ponúkajú prívržencom víziu šťastia a pocit dôležitosti. Hlásajú silu kolektívu.“

Už z tohto krátkeho odseku je zrejmé, že Peter Bárdy má takrečeno hokej v historických, filozofických a ideologických pojmoch. Fašizmus je nacionalistický, socializmus hlása internacionalistické ideály. Socializmus nemá úplne vyhranený názor na súkromné/spoločenské vlastníctvo („výrobných prostriedkov“); jeho radikálnejšie formy majú bližšie ku komunizmu, umiernenejšie zase presadzujú iba vyššiu mieru prerozdeľovania. Fašizmus je z ekonomického, sociálneho a spoločenského hľadiska korporativistický; v národných otázkach je šovinistický, ale nie rasistický. Socialistické hnutie je v zásade demokratické, v kultúrnych a etických otázkach výrazne individualistické. Fašizmus je, naopak, politicky netolerantný, má autoritatívne, až totalitné tendencie a nemá ďaleko k násilnému presadzovaniu svojich cieľov.

Proletári všetkých krajín

Peter Bárdy neostal len pri citovanom nepresnom vymedzení pojmov. Pustil sa na ešte tenší ľad svojich chabých vedomostí a riekol:

„Jednotlivec nie je konfrontovaný so slobodou, ktorá by ho v podstate nútila byť zodpovedným za jeho rozhodovania. Socializmus chcel spojiť ‚proletárov všetkých krajín‘, fašizmus hľadal prepojenie v árijskej rase a jej nadradenosti.“

Nebol to socializmus, ale komunizmus, čo volal po spojení proletárov všetkých krajín. „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Toto heslo prvýkrát odznelo v Manifeste Komunistickej strany z pera Karla Marxa a Friedricha Engelsa, publikovaného v poslednej tretine 19. storočia, presnejšie 24. júna 1872 v Londýne. A opäť, nie taliansky fašizmus, ale nemecký národný socializmus opieral svoju legitimitu o údajnú nadradenosť árijskej rasy nad židovstvom, slovanstvom a podobne.

Kabaret vedomostného zmätku šéfredaktora Aktualít sa ešte nekončí, v povznesenej nálade pokračuje krívajúcou a úplne rozbiehajúcou sa paralelou:

„Tak ako socializmus vo falošnej predstave spoločného vlastníctva a sociálnej rovnosti, resp. beztriednej spoločnosti zbavoval ľudí súkromného majetku, fašizmus hlásal zámer obnoviť svet tým, že sa zbavíme buržoázie, peňazí, parlamentov, dekadentných zábav prehnitého starého sveta, Židov...“

Nie spoločné, ale zospoločenštené vlastníctvo a nie primárne socializmus, ale komunizmus hlásal túto utópiu. Rovnako žiadna európska socialistická vláda nezbavovala protiprávne ľudí majetku. Boli to režimy komunistické, ktoré znárodňovali násilne a bez náležitej finančnej protihodnoty. Otázkou beztriednej spoločnosti boli posadnutí predovšetkým komunisti, aj keď niektorí utopickí socialisti si ju osvojili taktiež. Žiadna európska socialistická vláda však nikdy nehovorila o zrušení tried, aj keď rovnostárstvo je súčasťou ideológie tohto hnutia. Neboli to ani talianski fašisti, ani nemeckí národní socialisti, kto sa pokúsil „zrušiť“ peniaze ale ruskí boľševici. No dlho im to nevydržalo. Ak by sme si odmysleli všetky uvedené nepresnosti, aj tak by vo vzduchu ostala visieť kľúčová otázka: Kde je v paralele Petra Bárdyho paralela? Áno, táto otázka je tautologická, ale zrejme najlepšie vystihuje nonsens pána šéfredaktora.

O vnútornom a vonkajšom nepriateľovi

Trochu trpezlivosti, prosím, autor nám tentoraz naozaj doprial hojnosť slov, a preto ešte zaberie nejakú chvíľu, kým sa nimi presekáme:

„Oba režimy povstali na začiatku minulého storočia na popole vojnami zdecimovaných krajín, kde ľudia stratili vieru v štát a systém.

Jedinú správnu ideológiu strany a vlády využili Hitler so Stalinom, aby sa po svojom vysporiadali s elitami a stali sa autokratickými vládcami svojich ríš.

Budovanie kultu osobnosti sa stalo mantrou. S pomocou tajnej služby a siete donášačov vytvorili atmosféru strachu, ktorá dusila akúkoľvek verejnú diskusiu protirečiacu ideologickej línii štátu.“

Fašizmus, komunizmus a národný socializmus sa dostali k slovu nie po vojnách, ale po vojne. Prvej svetovej. Rozlišovať singulár a plurál je naozaj dôležité. Ako sme už naznačili, socializmus a komunizmus sa začali formovať už v 19. storočí a nie je namieste, aby sme rozoberali ich celú historickú anamnézu. Situácia po roku 1918 bola v Európe oveľa komplexnejšia, ako ju maľuje pán Bárdy, pretože sociálne napätie, nedôvera v inštitúcie a nevyriešené geopolitické spory na kontinente vreli nielen tam, kde pôvodné štáty implodovali. Okrem toho v sovietskom Rusku sa stal prvým despotom Lenin, nie Stalin a boli to predovšetkým otec boľševickej revolúcie a minister vojny Lev Trockij, kto sa, ako uvádza náš plodný autor, „vysporiadal(i) s elitami“. Stalin v ich diele pokračoval, o tom niet pochýb.

Peter Bárdy ďalej píše:

„Socializmus aj fašizmus potrebovali a potrebujú vonkajšieho nepriateľa. A pri mnohých zhodách ho našli voči sebe navzájom.“

Tak ako v celom článku, aj v tejto vete si autor pletie socializmus s komunizmom a fašizmus s národným socializmom. Keď už sme pri tom, komunizmus ako režim, nie ako myšlienkový experiment, potreboval v prvom rade vytvárať obraz vnútorného, nie vonkajšieho nepriateľa. Niežeby Leninov a Stalinov režim neohurovali spoločnosť vidinou nepriateľa vonkajšieho, ale ten podľa ich interpretácie vždy našiel spojenca v nejakom zradcovi vnútri krajiny, čo sa neskôr stalo zámienkou na likvidáciu jednotlivcov, ale i celých húfov nevinných ľudí. Samozrejme, fašizmus nebol ani trochu útlocitný, no bol to predovšetkým národný socializmus v podaní NSDP, čo staval svoju „legitimitu“ okrem iného na ochrane národa a rasy pred nepriateľom znútra i zvonka. Pre Hitlara bol veľkou témou boľševizmus ako „nákaza“ cudzia nemeckému spôsobu života. Z tohto pohľadu to bol naozaj vonkajší nepriateľ, avšak skutočným a najväčším nepriateľom Nemecka bola a dodnes je geografia.

Primerane svojej úrovni

Pozor, blíži sa finále! Šéfredaktor znenazdania opúšťa neisté pole historických úvah a paralel a bez akéhokoľvek pokusu o premostenie sa obracia na domácu scénu. Pán Bárdy naťukal:

„Marian Kotleba dobre vie, že ak chce uvažovať nad vyššou politickou podporou, ktorá by mu teoreticky časom mohla dať nádej zostavovať vládu, doterajšia protirómska, protimigrantská a protieurópska rétorika mu nestačí.

Už má všetkých voličov, ktorí sa s ním v tomto stotožňujú, alebo ktorí videli v Kotlebovi všeliek na sklamanie z politikov. Dnes musí ponúknuť niečo viac.

Kotleba, vyrastajúci na odkaze fašistických autorít, sa so žiadosťou o pomoc obracia smerom na socializmus. Politika nenávisti mu neumožňuje prekročiť podporu 11-12 percent, a tak z bilboardov sľubuje zlacnenie cien za vodu a energie.

Na nedávnom zhromaždení v Považskej Bystrici sa kotlebovci pýtali, čo bráni vláde, aby založila štátny podnik na výstavbu bytov pre mladé rodiny, kde by byt stál 15-tisíc eur. Alebo, aby založila štátny podnik na výstavbu ciest a diaľnic. 

Hovoril o štáte, ktorý sa musí starať o ľudí, o perspektívu pre deti... A ľudia mu nadšene tlieskali.“

Konečne môžeme s autorom aspoň čiastočne súhlasiť. Predvolebné sľuby väčšiny politických lídrov sú takmer spravidla urážkou zdravého rozumu. Marian Kotleba v tomto ohľade nie je výnimkou. Avšak tým sa výpočet toho, v čom text pána šéfredaktora reflektuje realitu, končí. Predseda ĽSNS od začiatku politickej kariéry artikuluje sociálne témy. Kým jeho národné a kultúrne postoje sú výrazne napravo, ekonomicky a sociálne sa paradoxne pohybuje poriadne naľavo. Nie je to nič nové. Citovaná pasáž je však problematická nielen obsahom, ale aj kontextom, pretože intelektuálne anemické úvahy o socializme a fašizme, ktoré jej predchádzali, jednoducho navodzujú neadekvátne konotácie. Peter Bárdy sa sám usvedčil z toho, že z histórie a dejín politického myslenia toho veľa nevie, avšak technológiu mediálnej a emocionálnej manipulácie zvládol obstojne. Primerane svojej úrovni.

Kto sú kovaní komunisti?

Trpezlivý čitateľ sa dočkal. Sme pred cieľovou páskou, pretože šéfredaktor aktualít sa dotackal k pointe:

„Náckovia meniaci sa na komunistov sa stávajú pre spoločnosť hrozbou, pričom autentickí komunisti skrytí v Smere-SD prestávajú byť voľbou pre ľavicových voličov.

Vie to aj Robert Fico. Preto v Smere reinkarnovali agendu, ktorej cieľom je presvedčiť ľudí, že sú ľavicová strana.

O toho istého voliča sa pobijú kovaný komunista Robert Fico a Marian Kotleba, označovaný za fašistu.“

Tak náckovia alebo fašisti? Socialisti či komunisti? Áno, zase sme pri tom istom probléme ako na začiatku. Ale kto sú tí autentickí komunisti v Smere? Ak je ním predseda Robert Fico, bývalý člen KSS, nie je ním aj líder Za ľudí Andrej Kiska, bývalý súdruh z tej istej partaje? Nie, ani pán Fico, ani pán Kiska nie sú kovaní komunisti. Obaja sú pomerne šikovaní oportunisti, no každý z nich tridsať rokov po novembri 1989 zakotvil v inom tábore. Tak ako mnohí iní bývalí komunisti a talentovaní oportunisti.

Najnovšie články

Trampoty médií s informovaním o lapáliách Jaroslava Naďa

26.11.2019  I  11:45

Domáce komentáre

Prípad tieňového ministra OĽaNO Jaroslava Naďa v plnej nahote odhaľuje biedu slovenského žurnalizmu. Hlavného prúdu aj alternatívy. A tomu zodpovedá aj celková úroveň spoločenskej debaty pred februárovými voľbami.

Komentátor Peter Schutz: Obraz hlbokého úpadku denníka SME

19.11.2019  I  17:45

Domáce komentáre

Slovenské médiá dlhodobo vydávajú propagandu za žurnalistiku. Postihnutý touto nákazou je aj denník SME a imúnny neostal ani jeho prominentný komentátor Peter Schutz.

Annus 1989: Od pádu Berlínskeho múru po Bielorusko a novú cenzúru

11.11.2019  I  17:00

Domáce komentáre

Médiami prezentované spomienky na udalosti roku 1989 sú poznačené pátosom a malou schopnosťou vidieť širší kontext udalostí, ktoré z pohľadu národov a bežných ľudí možno označiť za annus mirabilis. Na druhej strane perspektíva geopolitiky ešte nepozná odpoveď na otázku, či nešlo zároveň aj o annus horribilis. Aj keď to znie na prvý pohľad nepravdepodobne, chlieb sa skôr alebo neskôr bude lámať v Bielorusku, krajine šírych rovín a brezových lesov.