Slovensko sa ani po 29. februári 2020 zásadne nezmení. Možno sa vymenia kulisy a herci v hlavných postavách, životné podmienky Slovákov, Maďarov, Rómov a ostatných národov žijúcich medzi Dunajom a Tatrami to zásadne neovplyvní.

Viera v zmenu a strach z nej

Voliči Smeru, SNS, ĽSNS a niektorých menších konzervatívnych strán si myslia, že ak po voľbách zostaví vládu široká koalícia, pozostávajúca zo súčasnej parlamentnej i neparlamentnej opozície, Slovensko príde o národnú identitu, rozpadnú sa jeho tradičné hodnoty a upadne do marazmu liberálnych orgií. Podobne portrétujú budúcnosť krajiny viaceré alternatívne médiá. Ďalším strašiakom pre túto časť slovenskej spoločnosti je presvedčenie, že Igor Matovič je blázon, Michal Truban narkoman, Richard Sulík nafúkaný, arogantný Bratislavčan, Andrej Kiska úžerník a realitný podvodník, Boris Kollár bezcharakterný vekslák a plemenný býk, Alojz Hlina v konzervatívnom kožuchu prestrojený liberál a Miroslav Beblavý neschopný trtko, presúšajúci sa z jednej strany do druhej.

Naopak, voliči opozície a médiá hlavného prúdu vidia v Robertovi Ficovi archetypálneho korupčníka a zakladateľa mafiánskeho štátu a v Petrovi Pellegrinim jeho poslušného miništranta; Andreja Danka majú za tupého, negramotného zlodeja a ruského agenta na čele zákonodarného zboru; Béla Bugár je pre nich opovrhnutia hodný zradca posvätných hodnôt morálky a demokracie; a Marian Kotleba je v očiach opozično-mediálnej koalície reinkarnáciou Adolfa Hitlera s potenciálom zaviesť v krajine rasovú diktatúru. Ak by mal ostať pri moci Smer, Slovensko podľa mienky tohto tábora uviazne v korupčnej stoke a ak by nová vláda mala obsahovať aj ministrov z ĽSNS alebo úradovať s jej podporov, opozícia a médiá hlavného prúdu v takom prípade veštia Armagedon.

Opoziční voliči a rovnako naladení novinári hlásajú, že iba vláda a parlamentná väčšina bez Smeru môže vyviesť Slovensku z krízy. Opačný tábor nie je vo svojich víziách budúcnosti taký jednotný, pretože nemá spoločného nepriateľa. Voliči Smeru a SNS vidia ako hlavné ohrozenie krajiny opozičné sily, no pre sympatizantov ĽSNS je okrem liberálov neprijateľný aj korupčný Smer. Isté je však to, že medzi voličmi/sympatizantmi opozície a zvyškom Slovenska sa rozprestiera nielen hlboká, ale aj široká priepasť a iba málokto uvažuje o tom, ako ju premostiť.

To, čo majú voliči z oboch brehov spoločné, je očakávaním zmeny. Opozične naladení voliči veria v to, že pozitívna zmena je možná len bez Smeru a SNS. ĽSNS je úplne mimo záberu ich uvažovania. Naopak, voliči Smeru, SNS a ĽSNS sa práve tejto zmeny boja. Vo vláde liberálov – alebo tých, ktorých za liberálov považujú – vidia skazu a prekliatie, pretože sa boja ich progresívnej agendy a zásahov štátu do „tradičného“ spôsobu života. Médiá z oboch strán barikád mobilizujú a utvrdzujú šíky voličov jednej i druhej strany v presvedčení, že jedine ak voľby dopadnú tak alebo onak, je možné veriť v lepšie/slušné Slovensko. A ak tak alebo onak nedopadnú, všetko je nadlho stratené.

Problém s očakávaniami

Problém však nespočíva v tom, kto vyhrá voľby, respektíve kto po nich bude schopný zostaviť vládu. Ba dokonca najväčším problémom týchto volieb nie je ani alternatíva, že v dôsledku straníckych rozporov nastane parlamentný pat a v hre bude aj takzvaná úradnícka vláda (ktorá však nikdy úradníckou nebude, pretože sa vždy bude opierať o nejakú politickú parlamentnú väčšinu) alebo dokonca aj nové voľby po šiestich mesiacoch neúspešných pokusov o zostavenie kabinetu.

Podstatou problému sú na jednej strane ilúzie a prehnané obavy na strane druhej, vyplývajúce z volebných očakávaní. Vidina zmeny k lepšiemu alebo k horšiemu je často taká silná, že volič zabúda na spoločenskú, ekonomickú a geopolitickú realitu, v akej žije a v akej sa bude musieť pohybovať každý nový líder krajiny.

Nielen v týchto voľbách je takmer úplne jedno, kto sa stane ich víťazom a kto zostaví vládu. Isteže, v závislosti od novej vládnej zostavy budú uskutočňované niektoré zákonodarné aktivity a exekutívne agendy, môže dôjsť k viacerým a dokonca aj masívnym personálnym zmenám v celom štátnom aparáte a dočkať sa môžeme aj podstatných inštitucionálnych reforiem na úrovni prokuratúry a iných orgánov. Nech sa však stane čokoľvek, Slovensko sa zásadne (a už vôbec nie rýchlo) nezmení. Politické, personálne a inštitucionálne zmeny sa podstatným spôsobom nedotknú ani každodenného života Slovákov, Maďarov, Rómov a ďalších národov žijúcich medzi Dunajom a Tatrami.

Čo sa nezmení

Krajiny a spoločnosti sa menia len veľmi pomaly. A ich vlády spravidla nerobia to, čo by chceli a sľúbili voličom. Naopak, robia najmä to, k čomu ich nútia ekonomické, spoločenské a geopolitické reálie. Socialisti sa môžu usilovať trochu viac rozdávať a konzervatívno-liberálne sily šetriť či znižovať dane, ale to sú len kozmetické zmeny na tvári krajiny, ktoré majú často iba efemérny vplyv na kvalitu života jej obyvateľov. Rozdávať sa dá len do výšky ekonomickej sily krajiny a znižovať dane len do takej miery, aby tým nebol ohrozený obehový systém štátnych financií a výkon verejných služieb.

Slovensko bude aj po 29. februári 2020 krajinou s 5,45 milióna obyvateľov, hrubým domácim produktom 96 miliárd dolárov, rozlohou približne 49 tisíc kilometrov štvorcových s prevažne hornatým terénom. Nech sa ujme v krajine kormidla ktokoľvek, bude stáť na čele štátu s hospodárstvom extrémne závislým od exportu a od výkonnosti ekonomík jeho najväčších obchodných partnerov – Nemecka, Českej republiky, Poľska, Francúzska, Talianska, Rakúska, Maďarska a Veľkej Británie. Každý nový či staronový premiér a jeho ministri budú vychádzať z toho, že majú k dispozícii štátny rozpočet s približným príjmom okolo 38,9 a výdavkami na úrovni 39,4 miliárd eur, čo reprezentuje deficit okolo 0,49 percenta HDP. Rast hrubého domáceho produktu sa bude v najbližších rokoch pohybovať okolo 2,7 percenta, samozrejme, ak sa medzičasom nezmenia globálne ekonomické podmienky, čo je po aktuálne prebiehajúcej dlhej expanzii vysoko pravdepodobné. Súčasná úroveň nezamestnanosti okolo 5,5 percenta je síce pre každú vládu povzbudivá, no aj to sa môže v prípade spomaľovania či dokonca recesie pomerne rýchlo zmeniť.

Každá vláda, nech už bude mať akúkoľvek farbu, bude musieť vychádzať z takých očividných skutočností, akými sú členstvo Slovenska v Európskej únii a eurozóne. A bude musieť počítať s tým, že dianie na pôdoryse politickej i menovej únie, ako aj usporiadanie predovšetkým obchodných vzťahov medzi kontinentálnym blokom a Veľkou Britániou po uplynutí prechodného obdobia 1. januára 2021 bude mať na Slovensko a kvalitu života jeho občanov väčší vplyv ako napríklad to, kto sa stane po Jaromírovi Čižnárovi novým generálnym prokurátorom.

Už rokovania o novom rozpočte EÚ na obdobie 2021 – 2027 bez účasti Veľkej Británie ukážu, aký vplyv majú na Slovensko a jeho ekonomiku aj pomerne malé zmeny v našom príspevku do spoločnej kasy a príjmy z nej. Na úrovni ideológie, hodnotových otázok a postoja k niektorým politicky citlivým témam síce môžeme formulovať vo vzťahu k únii rôzne stanoviská, no na konci dňa či chceme alebo nechceme, čelíme neodbytnej realite. Rozvoj slovenských regiónov dlhodobo financujeme vďaka príspevkom z európskeho rozpočtu a naša ekonomika, aj keď veľmi zraniteľná a málo inovatívna, rastie predovšetkým vďaka jednotnému trhu.

Nový politický cyklus

Aj keď je z vtáčej perspektívy naozaj jedno, kto bude zostavovať vládu po 29. februári, demokratické voľby bez najmenších pochýb nie sú zbytočnosť. Vždy je totiž dobré, keď jedni nedokonalé ľudské bytosti vystriedajú pri moci iní smrteľníci s obmedzenými schopnosťami, zručnosťami a morálnymi kvalitami. Ako dobre vieme, moc korumpuje a platí to pre každého, rozdiel je len v miere a spôsoboch. V prípade Smeru sa ukázalo, že miera a spôsoby prerástli všetky medze únosnosti a Robert Fico a jeho strana dnes za to pykajú extrémnym a dosiaľ nevídaným poklesom preferencií.

Ak sa teda na jar tohto roku Smer odporúča a odíde do opozície, nebude to pre krajinu žiadna katastrofa, ako sa poniektorí domnievajú. Nebude to však ani začiatok raja pod Karpatami, ako snívajú iní. Nepochybne dôjde k popretŕhaniu viacerých korupčných sietí. No poniektoré sa zachovajú, len sa v nich nahradí časť okrajových beneficientov novými. Určite sa na viacerých úradoch vymenia kádre až po strednú úroveň riadenia. Prídu nové tváre, s ktorými nepochybne zavíta do štátnych inštitúcii tak žiadaná odbornosť a manažérska zručnosť. Budú však medzi nimi aj nominácie dvíhajúce obočia i krvný tlak. Presne tak, ako to býva vždy pri výmene vlád. Nová politická reprezentácia sa usadí v štátnom aparáte a moc ju bude postupne korumpovať. Začne sa nový politický cyklus a jeho dĺžka bude závislá od schopnosti nastupujúcich lídrov nielen získať, ale aj udržať si moc. Všetko ostatné budú oveľa viac ovplyvňovať spoločenské pohyby, neosobné sily globálnej ekonomiky a dynamika (nielen) eurázijskej geopolitiky.