Zbavenie Andreja Danka kapitánskej hodnosti je síce huncútstvo hodné povesti Igora Matoviča, úspešného zabávača slovenského Facebooku, avšak po voľbách a schválení programového vyhlásenia vlády by mal aj aktuálne najvplyvnejší Trnavčan uprednostniť pred dianím na sociálnej sieti dejiny, čo sa pred jeho očami práve valia Európou.

Absurdný mix chaosu a nevedomosti

Žijeme v prostredí zvýšenej neistoty a nie je to dôsledok COVID-19. Vírus a ním spôsobená choroba iba skomplikovali aj tak neodvratné cyklické spomalenie ekonomiky a, čo je zásadnejšie, zvýraznili a prehĺbili systémové nedostatky Európskej únie a eurozóny obzvlášť. Špecifikom Slovenskej republiky v tejto komplexnej, ťažko čitateľnej a neistej situácii je okolnosť, že jej občanov vedie chaotická vláda a informujú nekompetentné médiá.

Z tohto pohľadu sa s neistotou snúbia nekoordinované činy a nevedomosť, čo je absurdný mix príznačne stvárňujúci stav a úroveň vecí verejných krajinky pod Tatrami. Nevedomosť je síce občas sladká, no precitnutie z nej po náhlom šoku môže mať aj fatálne psychologické, sociálne a politické dôsledky. Nekoordinované, chaotické vládnutie iba prehlbuje škodlivosť nevedomosti, a preto poslednou nádejou tých, čo sú ešte schopní vnímať realitu, je pomerne vysoká pravdepodobnosť, že rozkladné procesy v Európe sa budú vyvíjať evolučne, nie šokovými skokmi, a po experimente s politickým punkom Igora Matoviča sa po štyroch (?) rokoch ku kormidlu dostane predsa len tradičnejšia a najmä kompetentnejšia vládna zostava.

Takmer ako švajčiarske hodinky

Európsky projekt je pokusom o nastolenie večného mieru na Starom kontinente. Večný mier si sľubovali aj signatári Vestfálskeho mieru, účastníci Viedenského kongresu, zakladajúci členovia Spoločnosti národov a podobne. Po druhej svetovej vojne bolo zrejmé, že problém menom Nemecko sa nedá vyriešiť takým spôsobom, ako sa o to pokúsili víťazné mocnosti po Veľkej vojne zmluvami z Versailles. A tak si spojenci najprv podelili Nemecko na okupačné zóny. Potom ho rozdelili na východné a západné, Nemeckú demokratickú republiku ovládanú Sovietskym zväzom a Spolkovú republiku Nemecko ovládanú Spojenými štátmi. Západní Nemci boli integrovaní do Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, predchodcu Európskej únie, a do NATO. Východní Nemci boli zase integrovaní do takzvaného sovietskeho bloku, Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy.

Aj keď studená vojna nebola v globálnom meradle mierovým obdobím v absolútnom zmysle, pretože v severovýchodnej a juhovýchodnej Ázii, v rôznych častiach Afriky a v strednej Amerike sa prelievala krv, avšak Európa zažívala vďaka povojnovému usporiadaniu dlhé obdobie mieru. Áno, bol vykúpený neslobodou (neraz aj individuálnym utrpením veľkého počtu nevinných ľudí) a stratou suverenity v satelitných štátoch Sovietskeho zväzu. Napriek mnohým nedostatkom mala nová európska rovnováha nespochybniteľné prednosti. Jej garantmi boli Spojené štáty a Sovietsky zväz a obojstranne prijatá a do dôsledkov pochopená nukleárna doktrína zaručeného vzájomného zničenia.

Na prelome rokov 1989 – 1990 prebehli v strednej a východnej Európe nežné a zamatové revolúcie. Povojnová rovnováha sa vychýlila. Ešte v priebehu revolučného roku 1990 sa zjednotilo Nemecko, o rok neskôr sa rozpadol Sovietsky zväz. V prvý januárový deň roku 1993 vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva, teda Zmluva o Európskej únii a v roku 1999 prijala veľká časť členov kontinentálneho bloku spoločnú menu euro. Práve v tomto období, keď sa rovnováha vychýlila a vznikol priestor na zásadné zmeny, Nemecko začalo opäť dominovať Európe. Tentoraz ekonomicky a politicky. Členmi Európskej únie a eurozóny sa postupne stávali nové krajiny zo stredu a východu kontinentu. Slovensko vstúpilo tak do únie, ako aj eurozóny. A z toho pre nás plynú mnohé dôsledky. Do roku 2008 sa zdalo, že európsky projekt večne trvajúcej prosperity, garantovaného rastu a zaručenej stability funguje ako švajčiarske hodinky.

Únia, čo nikdy nevznikne

To, čomu aktuálne čelíme a budeme čeliť v najbližších mesiacoch a možno aj rokoch, je pokračovaním štrukturálnych problémov, čo vyplávali na povrch v čase gréckej dlhovej krízy. Grécko aj Nemecko boli v roku 2008 a aj dodnes sú členskými štátmi nielen tej istej Európskej únie, ale aj spoločnej menovej únie, teda eurozóny. Problémom eura je okolnosť, že funguje (aj to nie pre všetkých aktérov menovej únie rovnako výhodne) a garantuje finančnú stabilitu iba v dobrých časoch. V období krízy sa menová únia stáva zdrojom interných konfliktov, pretože spoločná mena nie je previazaná s fiškálnou úniou.

Spoločná rozpočtová a daňová politika (teda fiškálny únia) členských štátov eurozóny nielenže neexistuje, ale nikdy ani nevznikne. Ak skrachuje Bádensko-Württembersko, ostatné spolkové krajiny budú síce frflať, ale vláda v Berlíne za ňu aj napriek tomu dlhy zaplatí. Lenže žiadna nemecká vláda nebude platiť grécke dlhy a ani slovenská vláda nebude platiť dlhy španielske či holandská portugalské. Jednoducho Európska únia a eurozóna nie sú národno-štátne entity. Pozostávajú z národných štátov, ktoré síce majú mnoho spoločných, no prinajmenšom rovnaký počet rozdielnych záujmov. A okrem iného aj v tom spočíva slabina celého európskeho projektu a eurozóny obzvlášť.

Každá členská krajina prispôsobuje svoju daňovú a rozpočtovú politiku potrebám svojej ekonomiky. Únia má síce jednotný trh a jej veľká časť aj spoločnú menu, avšak to neznamená, že jej jednotlivé časti majú rovnakú ekonomiku. Nemajú a nikdy nebudú mať. Preto je aj vylúčené, aby mali harmonizovanú fiškálnu politiku. Nehovoriac o tom, že každý z členských štátov reprezentuje inú kultúru, čo situáciu ešte viac komplikuje.

Sever proti juhu

Tak ako v roku 2008, aj dnes je jasne vidieť hlbokú priepasť medzi severom a juhom eurozóny. Juh, dnes vedený Talianmi, volá po väčšej a súčasný zmluvný rámec presahujúcej solidarite. Sever, opticky reprezentovaný predovšetkým Nemeckom a rétoricky silne zastúpený Holanďanmi opakuje rovnaké argumenty o zodpovednosti ako v roku 2008. Sever hovorí juhu, že súčasnú krízu musí eurozóna prekonať pomocou existujúcich mechanizmov. Juh zase tvrdí, že v období rastu a ekonomickej rovnováhy ťažia z finančnej a právnej stability eurozóny najviac severania, a preto by mali v čase cholery súhlasiť s čiastočným zdieľaním dlhov. Reč je, samozrejme, o nejakej forme spoločného dlhopisu členských krajín eurozóny, čo v preklade znamená spoločný dlh. Nemci, Holanďania a Fíni nebudú z pochopiteľných dôvodov s niečím takým súhlasiť, aj keby dočasne, po dlhom strečkovaní a za veľmi presne vymedzených podmienok privolili na to, že pomôžu s financovaním dlhu Talianov, Grékov, Francúzov, Španielov a Portugalčanov.

Malé dlhové krízy sa cyklicky opakujú približne každých osem až desať rokov. Cyklus veľkých dlhových kríz sa pohybuje v rozptyle 70 až 80 rokov. My dnes ešte nevieme, či sme na prahu malej alebo veľkej, s istotou však môžeme povedať, že trhliny v systéme Európskej únie a eurozóny sa budú pri každej novej udalosti tohto typu predlžovať, rozširovať a prehlbovať. A to preto, lebo kým vonkajšie podmienky sa budú meniť a vyvíjať, národné záujmy jednotlivých konštitutívnych prvkov oboch únií ostanú nezmenené. Z toho plynie iba jeden logický záver. Ani Európska únia, ani eurozóna v súčasnej podobe neprežujú a ide len o to, či sa budú meniť, transformovať, preskupovať, či akokoľvek tento proces nazveme, pokojným a evolučným alebo dramatickým a nebodaj aj násilným spôsobom.

Životný záujem

Ak teda analyzujeme, čo sa nám dnes odohráva pred očami, musíme pri tom dovidieť ďaleko za horizont COVID-19. Dokonca musíme dovidieť aj ďaleko pred horizont týchto udalostí, teda vedieť popísať cestu, akou sme sa k nim dostali. COVID-19 nie je ich príčinou, ale len jedným z mnohých kameňov na kľukatej ceste, o ktorý sme sa potkli a urobili našu púť o niečo komplikovanejšou.

Slovensko má do veľkej miery zraniteľnú ekonomiku, pretože naše prežitie, rast HDP, zamestnanosť, sociálny zmier a mnohé ďalšie životne dôležité veci, sú nielen extrémne závislé od vývozu pomerne úzkeho sortimentu produkcie, ale závisia od ďalších exportne orientovaných krajín, medzi ktorými vyniká predovšetkým náš najväčší obchodný partner Nemecko. A nielen to. Slovenská ekonomika je doslova rukojemníkom jednotného trhu Európskej únie. To nie je sťažnosť ani výčitka, ale holý fakt. Samozrejme, mohli by sme snívať o tom, aké by bolo fantastické mať ekonomiku poháňanú predovšetkým vnútornou spotrebou, vysokou pridanou hodnotou finančného priemyslu a technologických inovácií a podobne. Lenže to by sme museli mať prinajmenšom také dejiny a geografickú polohu ako napríklad Švajčiarsko, Singapur alebo dokonca Spojené štáty americké. Nič z toho však nie je z tohto sveta, ale z ríše snov a rozprávok.

V realite je Slovensko geopoliticky bezvýznamnou entitou uprostred európskeho polostrova v západnej časti eurázijskej kontinentálnej masy. Sme krajinou s HDP okolo 106 miliárd dolárov. Samotné mesto Londýn vyprodukuje ročne takmer päťnásobok slovenského HDP. Susedné Rakúsko má HDP okolo 455 miliárd dolárov a už spomínané Švajčiarsko, aj keď nie je členom žiadnej z dotknutých únií, ale aj tak stojí za zmienku, vyprodukuje hrubý domáci produkt na úrovni prevyšujúcej 705 miliárd dolárov. Slovensko je ekonomicky, štruktúrou hospodárstva, demograficky, rozlohou a geografickou polohou predurčené k tomu, aby sledovalo jeden mimoriadne dôležitý životný záujem: strategicky podporovať iba také systémové a štrukturálne opatrenia, čo povedú k usporiadanej, evolučnej a pokojnej rekonštrukcii tak Európskej únie, ako aj eurozóny.

Neúspešné rokovania o dohode o voľnom obchode s Veľkou Britániou po uplynutí prechodného obdobia 31. decembra 2020. Náhly kolaps Talianska a jeho neusporiadaný odchod z eurozóny, prípadne tvrdý, teda neriadený z EÚ. Narastajúca a prehlbujúca sa frustrácia najviac postihnutých sociálnych skupín v ostatných krajinách južnej periférie eurozóny, z nej vyplývajúca politická nestabilita a následné eskalovanie sporu so severnou časťou menovej únie bez obojstrannej ochoty ku kompromisu. To je len krátky a neúplný výpočet toho, akým hrozbám čelí tento kontinent a s ním aj Slovensko. Ich riešeniu, respektíve odvráteniu a usporiadanému manažovaniu je potrebné prispôsobiť fyzickú a mentálnu kapacitu slovenskej vlády a jej podriadených štruktúr. Týmto problémom by mal venovať pozornosť predovšetkým predseda vlády. Keď pociťuje nutkavú potrebu konferovať viac s Facebookom ako s ministrami svojej vlády, mal by voličom OĽaNO, ale aj tým, čo ho nevolili, prostredníctvom statusov aspoň občas vysvetľovať a psychologicky ich pripravovať na to, že po COVID-19 sa pred nami znovu vynorí aktuálna realita Európy. A jej tvár môže čoraz viac pripomínať Európu okolo roku 1914 ako Európu po 1. januári 1993.