Andrej Danko bojuje na jednom fronte s opozíciou a na druhom so Smerom. Výsledkom tejto odvážnej hry môže byť posilnenie Smeru na úkor SNS. Pravý opak toho, čo si predseda SNS želá.

Od vzniku vládnej koalície po voľbách 2016 bolo zrejmé, že politický život v krajine sa bude podobať na vojnu opotrebovania medzi opozíciou a vládou. Po necelom roku sa ukazuje, že hlavnými aktérmi bojov sú OĽaNO a SaS na jednej strane a SNS a Smer na strane druhej. Najviditeľnejším opozičným bojovníkom je výstredný Igor Matovič, ktorý sa usiluje vťahovať do konfliktov najmä premiéra a predsedu Smeru Roberta Fica, avšak reálne sa mu podarilo na súboj vyzvať najmä šéfa parlamentu a SNS Andreja Danka.

Možno viesť polemiky o úrovni tohto zápasu, ale z hľadiska politickej logiky ide o prirodzený úkaz. Netradičným prvkom je skutočnosť, že predseda koaličnej SNS Andrej Danko vytiahol do otvoreného boja nielen s vyzývateľmi z opozície, ale zatrúbil do útoku aj proti koaličnému Smeru.

Niežeby neboli trenice medzi koaličnými stranami bežné; bývajú skôr pravidlom než výnimkou. Problematické sú najmä forma a intenzita, aké pán Danko zvolil. Ak má byť konkurenčný zápas s koaličným partnerom úspešný, mal by prebiehať skrytými formami a intenzitou, ktorá neodčerpáva sily, nevyhnutné na odolávanie útokom na hlavnom fronte.

O zásadách bojovej stratégie

Súčasťou politického života parlamentných demokracií je zákonitý boj medzi vládou (prípadne koalíciou) a opozíciou. Kultúrna úroveň politického zápasu a používané metódy, formy a prostriedky sú závislé od vyspelosti jeho aktérov. Všeobecne však platí, že frontová línia medzi vládnou väčšinou a opozičnou menšinou je „predpísanou“ výbavou parlamentného života.

Skúsení stratégovia vedia, že pre víťazstvo v boji alebo v politickom zápase je nevyhnutné vyhnúť sa ťaženiam na dvoch a viacerých frontoch. Alebo aspoň odďaľovať otvorenie druhého či tretieho frontu tak dlho, ako je to možné. Dôvod je zrejmý. Boj na viacerých frontoch odčerpáva sily a ak priamo neznamená porážku, nevedie ani k víťazstvu. Dobrý stratég vie, ktorý front je hlavný a sústredí naň všetky sily a prostriedky. Ostatné fronty neotvára. Ak je predsa len nevyhnutné sa na nich angažovať, nerobí to priamo, ale prostredníctvom skrytých spojencov.

Boj o toho istého voliča

Udalosti uplynulých týždňov naznačujú, že ak vydrží súčasná vláda do roku 2020, Andrej Danko bude v permanentnom konflikte so Smerom. Navonok to bude ospravedlňovať legitímnymi témami. Naposledy to bol boj proti oligarchom v energetike, neskôr sa nepochybne vynoria iné zámienky.

Otázka pritom nestojí tak, či mal Jozef Holjenčík padnúť, alebo nie. Odpoveď znie jednoznačne áno. Sporné je, či spôsob, akým predseda parlamentu posielal odkazy premiérovi cez tlačové konferencie prináša očakávané ovocie.

Zatiaľ sa zdá, že Andrej Danko ostane tejto taktike verný aj naďalej a bude to robiť z jedného prostého dôvodu: SNS a Smer bojujú o toho istého voliča. Z tohto pohľadu sa javí zhodnotenie situácie pánom Dankom ako logické. Otázna je vhodnosť prostriedkov, aké predseda SNS v zápase so Smerom zvolil.

Hrozba začarovaného kruhu

Po prvé, voličov nezaujímajú interné spory politikov. Považujú ich za obťažujúce a hádky chápu ako odtrhnuté od svojej každodennej reality. V prípade aktuálnej vládnej koalície sa nositeľom podobných negatívnych posolstiev stáva Andrej Danko, a to mu nepomáha.

Po druhé, voliči SNS a Smeru zdieľajú spoločný záujem, aby súčasná vládna koalícia vydržala až do roku 2020. Každého, kto ohrozuje jej existenciu, považujú za ohrozenie ich politických a sociálnych záujmov. Andrej Danko v tomto prípade opäť figuruje ako negatívny symbol.

Po tretie, Andrej Danko otvorene napáda Smer preto, lebo SNS klesajú preferencie. Dúfa, že spochybnením silnejšieho koaličného partnera jeho strane začnú preferencie rásť. Zatiaľ sa ukazuje, že čím viac do Smeru bije, tým sú jeho preferencie nižšie. Na základe doterajších skúseností možno predpokladať, že nízke preferencie si pán Danko bude vysvetľovať ako dôsledok nedostatočného vyhranenia sa voči Smeru, a preto bude pritvrdzovať. A ocitne sa v začarovanom kruhu.

Ako vyriešiť Dankovu dilemu?

Možno sa opýtať, čo má teda Andrej Danko robiť, aby posilnil svoju stranu na úkor Smeru. Nie je isté, či je to správna otázka, pretože nie je jasné, či majú SNS a jej predseda dostatočný potenciál, aby predbehli Smer, na čele ktorého bude stáť Robert Fico. Odpoveď znie skôr nie ako áno.

Ak by sa tento predpoklad potvrdil, potom je ďalší politický osud Andreja Danka bez akýchkoľvek pochybností závislý od úspechu či neúspechu súčasnej vládnej koalície. Isteže, pre muža s jeho ambíciami je ťažké pripustiť, že prípadne aj po roku 2020 bude vo vláde so Smerom iba „junior partner“. Na druhej strane jeho skúsenejší kolega Béla Bugár, ktorý je, mimochodom, stabilizujúcim prvkom koalície, už roky dokazuje, že môže byť úspešný (nielen osobne, ale aj z pohľadu záujmov jeho voličov) ako večný „junior partner“.

Napriek všetkému môže Andrej Danko situáciu vyhodnocovať inak a vsadiť na to, že v budúcej vláde bude premiérom. V takom prípade bude musieť dosiahnuť lepší výsledok ako Smer alebo aspoň ako SaS. To prvé je aspoň zatiaľ nemožné; a to druhé predpokladá, že Andrej Danko sa zmieri s víziou vládnutia s Richardom Sulíkom a najmä Igorom Matovičom.