Anno domini 2020 je popri mnohých iných a významnejších spomienkach aj 35. výročím vydania prvého eponymického albumu bratislavskej hard rockovej kapely Tublatanka. O slovenskej rockovej hudbe a jej histórii by vedeli s hlbokými znalosťami zasvätenejšie písať mnohí iní. Toto však nie je príspevok k histórii slovenského rocku, ale krátkou subjektívnou spomienkou na mladosť.

Z burzy do Opusu a naspäť

Keď trio Martin Ďurinda, Pavol Horváth a Juraj Černý vydali v roku 1985 album Tublatanka, moja generácia azda prvýkrát počula slovenskú verziu toho, čo desaťročia predtým bravúrnejšie a s väčším hudobným talentom ponúkali britské kapely Led Zeppelin, Deep Purple, Black Sabbath a mnohé ďalšie. Oprávnene možno namietať, že pred Tublatankou tu bola napríklad Fermata Fera Grigláka a v čase jej objavenia sa na scéne sa zrodil napríklad aj Demikát Mariána Greksu. Takisto by sa dalo argumentovať, že v českej časti spoločného štátu boli ešte výraznejšie rockové, hard rockové a heavy metalové projekty, ako napríklad progresívny a intelektuálny Pražský výběr na jednom konci škály a na druhom kovovo-ostravský Citron. A tiež obstojí argument, že Tublatanka nebola ani originálna, ani hudobne brilantná. No napriek tomu bola pre moju generáciu čosi ako slovenským prekladovým slovníkom britského hard rocku a heavy metalu.

Človek odrazu nemusel chodiť na ilegálne alebo takmer ilegálne burzy a kupovať si buď absurdne drahé originály zahraničných albumov v hodnote presahujúcej mesačný plat socialistického úradníka, alebo zašumené kópie nahraté na pokútne prepašovaných japonských kazetách za prijateľných sto korún československých. Stačilo zájsť do predajne Opusu a vybrať si medzi platňou alebo kazetou. Cena bola zlomkom toho, čo človek zaplatil na (čiernom) trhu v Medickej záhrade za britskú produkciu a doma nielen počúval, ale aj rozumel, o čom tí chlapci spievajú. Lebo ruku na srdce, kto z nás vtedy chápal, o čo presne ide napríklad v takom Smoke on the Water alebo Heaven and Hell? Na druhej strane je pravda, že ak ste nechceli dookola počúvať to isté, najneskôr o mesiac ste sa opäť vrátili na burzu, pretože so starými zašumenými kazetami a novou Tublatankou sa dalo vydržať len istý čas.

Génius Martina Sarvaša

Určite na to existuje množstvo iných názorov, no podľa mojej mienky Tublatanka žiadnym nasledujúcim albumom neprekonala silu a mágiu prvého. A to aj napriek tomu, že komerčne najúspešnejšie hity tria ako Dnes či Skúsime to cez vesmír a Pravda víťazí sa ešte len mali zrodiť. Alebo inak, možno práve absencia vypočítavosti a podlizovania sa vkusu poslucháča hlavného prúdu prepožičala prvotine Tublatanky jej auru a autenticitu, aj keď odvodenú od zahraničných vzorov. Album Tublatanka znel ako kríženec Led Zeppelin s Black Sabbath, aj keď Martin Ďurinda nebol Jimmy Page či Pavol Horváth Geezer Butler a dnes už, žiaľ, nebohý Juraj Černý nebúchal ako John Bonham. Napriek tomu a mnohým iným nedostatkom pôvodnú atmosféru prvého albumu sa triu už nikdy nepodarilo ani napodobniť, ani sa jej priblížiť.

Keď je reč o Tublatanke a prvých rokoch pôsobenia na československej hudobnej scéne, nie je možné obísť aj štvrtého strojcu jej úspechu. Textára Martina Sarvaša. Témy, metafory, neošúchané obrazy, temné a občas absurdne vtipné námety jeho textov ako Som rád, že ťa stretnem len náhodou, O nás, Schody do seba, Dajte mi na to liek a mnohé ďalšie boli natoľko farebné, živé a predovšetkým vzdialené banalitám socialistického popu, že Borisa Filana, Kamila Peteraja alebo Daniela Heviera, všetko skúsených veršotepcov, vytlačil do pozície významovo prázdnych, aj keď ornamentálne pôsobivých, nádob.

Album Tublatanka má 35 rokov, no jeho zvuk a texty sú stále svieže a oplatí sa k nim vracať. Dnes oveľa jednoduchšie, než kedykoľvek predtým. Za pár drobných si ich môže človek stiahnuť do telefónu a spomínať na mladosť.