Približne 80 rokov sa mohlo zdať, že Turecko je európskou krajinou. Z tohto omylu nás vyviedol Recep Tyyip Erdoğan a mali by sme mu byť za to vďační.

Nepodarený puč časti armády proti režimu Recepa Tayyipa Erdoğana je už takmer zabudnutý, no napriek tomu je inšpiráciou pre úvahy o vzťahu Turecka s Európou a naopak. Pokus o prevrat naznačil, aké sily hýbu touto krajinou a čo z toho vyplýva pre Európanov.

Atatürkov odkaz

Turecká armáda bola tradične garantom sekulárnej povahy modernej tureckej republiky. Z tohto pohľadu sa pučistickí generáli a plukovníci usilovali zachrániť politický odkaz Mustafu Kemala Atatürka pred „kontrarevolúciou“ prezidenta Erdoğana. Všetky doterajšie armádne prevraty v Turecku boli úspešné. Avšak časy sa menia aj v Turecku. Krajina sa po desiatkach rokov vracia k duchovným koreňom, a preto nemali pučisti nádej na úspech.

Mustafa Kemal Atatür založil v roku 1923 moderný turecký štát. Zaviedol mnohé reformy, zrušil kalifát a sekularizoval štát. Európa Atatürkovi preto tlieskala, aj keď z jeho postoja ku Grékom či Arménom nadšená nikdy nebola. Turecká spoločnosť kemalistické reformy prijala nasilu, za cenu popretia svojej kultúrnej identity.

Erdoğanova „kontrarevolúcia“

Kemalistický štát bol v čase studenej vojny vhodnou formou koexistencie Turecka so západom a zároveň poskytoval ochranu tureckým záujmom pred rozpínavosťou Sovietskeho zväzu. Štvrťstoročie po studenej vojne sa turecká spoločnosť vracia k svojej kultúrnej identite a tá do veľkej miery odporuje Atatürkovmu charakteru štátu.

Nech je jeho režim akokoľvek skorumpovaný a drsný voči politickým oponentom, Recep Tayyip Erdoğan dnes stelesňuje presne tie hodnoty, ku ktorým sa hlási väčšina tureckej spoločnosti. Erdoğanizmus nie je priamym popretím kemalizmu. Erdoğan neodoberie ženám volebné právo ani im nenariadi povinné nosenie šatiek. Erdoğan však nebude predstierať, že Turecko je demokracia západného strihu. Pod jeho vedením sa Turecko opäť prihlásilo k svojej islamskej a blízkovýchodnej identite a z toho vyplývajú pre Európu mnohé závažné dôsledky.

Čo sa zmenilo a čo nie

Kým si zachovávalo Turecko tvár, akú mu vtisol Mustafa Kemal Atatürk, Európa žila v predstavách, že sa táto krajina môže stať jej súčasťou. Návrat ku kultúrnej a náboženskej identite (ktorý netrval jeden deň, ale roky) ukázal, že to bola ilúzia. Turecko nikdy neprijme za svoje také hodnoty, aby sa mohlo stať autentickým členom Európskej únie. A tak je to dobre, pretože aj keď bol výkon Mustafu Kemala pozoruhodný, išiel proti civilizačným koreňom Turecka.

Na prvý pohľad je pre Európu podstatné to, čo sa v Turecku mení, ale oveľa dôležitejšie je to, čo ostáva v platnosti. Sú to geopolitické imperatívy, ktorými sa riadi a bude riadiť turecká politika bez ohľadu na to, či je pri moci sultán, Atatürk, Erdoğan alebo možno v budúcnosti niekto z nasledovníkov duchovného Fethullaha Güllena.

Turecko bude mať vždy komplikované a zároveň partnerské vzťahy s Ruskom. A to isté platí o USA a Európe. Zároveň bude chcieť Ankara dominovať Blízkemu východu. Pokiaľ ide o Európu, je v záujme únie, aby rozvíjala s Tureckom čulé obchodné a politické vzťahy. Koketovať s jeho členstvom v Európskej únii je však na hlboké zamyslenie. Ak by Turecko bolo ochotné prijať všetky záväzky z toho vyplývajúce, Európa by sa tak stala priamym účastníkom všetkých konfrontácií, do ktorých sa Ankara v budúcnosti nevyhnutne dostane.

Komplikované Turecko

Turecko sa bude čoraz asertívnejšie angažovať na celom Blízkom východe. Raz bude v úzkej súčinnosti so Saudskou Arábiou oponovať iránskym záujmom, inokedy bude s Iránom (tak ako po nevydarenom puči) spolupracovať proti záujmom Rijádu. Ankara sa zároveň nevyhne konfrontácii s USA a Ruskom kvôli prístupu ku Kurdom nielen v samotnom Turecku, ale v celom regióne. Na malú radosť Washingtonu bude Turecko poskytovať útočisko prominentom egyptského Moslimského bratstva a vo vymenúvaní by sme mohli pokračovať donekonečna.

Na druhej strane bude s Ruskom (ktorého vojenská spravodajská služba upozornila Erdoğana na rozbiehajúci sa prevrat) spolupracovať na strategických projektoch, akým je plynovod Turk Stream. Ankara a Washington budú viesť mnohé vášnivé spory kvôli meniacim sa prioritám USA na Blízkom východe, no na druhej strane sa Turecko nevzdá vojenského spojenectva s Amerikou. Turci potrebujú Američanov tak pri obhajobe svojho postavenia v Čiernom mori, kde sa čoraz viac presadzuje Rusko, ako aj na Blízkom východe, kde je Ankara síce silným hráčom, ale vodcom sunnitského islamu sa nikdy nestane.

Táto rovnica platí aj obrátene. O priazeň Turecka sa budú uchádzať tak USA, ako i Rusko. A dokonca aj Európa. Ale vždy len do miery, ktorá vyhovuje ich strategickým záujmom.

Presadzovanie záujmov v praxi

Pre Európu je aktuálne kľúčová utečenecká kríza. Turecko tvrdí, že všetky doterajšie dohody považuje za platné. A predkladá požiadavky. Jednou z nich je bezvízový styk s úniou a zaznieva aj nárok na urýchlenie rokovaní o vstupe Turecka do EÚ, aj keď je otázne, či a nakoľko ešte Turci stoja o pripojenie ku kontinentálnemu bloku. Isté je však to, že Turecko si je vedomé, že Európa nemá inú možnosť, len spoliehať sa na jeho ochotu spolupracovať. Preto bude na svojich požiadavkách trvať a zrejme ich aj zvyšovať. Napríklad bude požadovať, aby nemuselo splniť všetkých 72 podmienok pre vízovú liberalizáciu. Únii zrejme neostane nič iné, len Turecku ustupovať, pretože vlády v Berlíne, Paríži, Bruseli a ďalších európskych krajinách si ďalší nárast popularity nesystémových strán dovoliť nemôžu.

Turecko vyjednáva a postupuje tvrdo. Plne v súlade so svojimi záujmami. A rovnako by mala konať aj Európa, keď príde na rad otázka rozširovania radov kontinentálneho bloku.