Po rigoróznej práci Andreja Danka sa slovenské politické dejiny rýmujú diplomovkou nového predsedu parlamentu a bakalárkou jeho niekdajšej konkubíny. Možno to vyznie prekvapivo, no problém nie je v politikoch, ale v novinároch, pretože nedokážu vnímať priority a naliehavosť reality každodenného života.

Nie je naším úmyslom obhajovať Borisa Kollára a Petru Krištúfkovú. Obaja si zaslúžia kritiku a nielen za svoje anemické akademické výkony. Každá kritika má svoje miesto a čas. Aktuálna mediálna kampaň prichádza približne štyri roky po povestnom funuse a v situácii, keď sa celý svet zaoberá fyzickým prežitím, len naši novinári majú pocit, že Slovensko sa nasýti, keď z čela parlamentu odíde plagiátor.

Mediálne farizejstvo

Je Boris Kollár nezrelá osobnosť? Je Boris Kollár nevzdelanec a kultúrny barbar? Je strana Borisa Kollára stelesnením politického incestu? Je minulosť Borisa Kollára dôvodom oprávnených rozpakov? Je Boris Kollár na čele parlamentu vizitkou nízkej politickej zrelosti Slovenska? Na všetkých päť otázok existuje iba jedna odpoveď: je.

Aj napriek napísanému i taktne zamlčanému je potrebné zdôrazniť, že prebiehajúca mediálna kampaň ohľadom nepôvodnosti akademických prác predsedu parlamentu a jednej z jeho konkubín je nechutným a znechucujúcim farizejstvom slovenských novinárov.

Povrchná kritika

Boris Kollár a všetko, čo stelesňujú on a jeho príbuzenský zlepenec, nespadli z neba. V rôznych podobách sú na scéne približne desaťročie, poniektorí aj o hodne dlhšie, a v súčasnej zostave sú v parlamente od roku 2016. Keďže rodiny Kollárovcov, Pčolinských a Krajniakovcov v minulom volebnom období nominálne patrili k opozícii a v rovnakom tábore pôsobili aj všetky médiá hlavného prúdu, zodpovedal tomu aj mediálny obraz strany.

Nemožno povedať, že by si Boris Kollár neužil za kubánsku anabázu s Piťom svoje. Lenže on a jeho spoločníci neboli jediní, komu sa zo strany médií ušla povinná dávka povrchnej kritiky. Dokonca aj politická prázdna nádoba a duchovný obielený hrob, exprezident Andrej Kiska, ktorému novinári budovali nekriticky kult osobnosti, si o sebe občas musel prečítať alebo vypočuť nelichotivé poznámky. Podstata spočíva v tom, že politicky zaujaté médiá neboli schopné a ochotné poskytnúť verejnosti realistický obraz o celej bývalej opozícii. Presnejšie, novinári, zaujatí zápasom s Robertom Ficom a Smerom, úmyselne skresľovali a vylepšovali obraz každého, kto stál na rovnakej strane barikády ako oni.

Od Borisa k realite

Štyri roky novinári ignorovali okolnosť, že partaj Borisa Kollára nie je politický subjekt, ale politická analógia invazívnej rastliny. Štyri roky obchádzali mlčaním okolnosť, že v tomto spolku je pokrvné príbuzenstvo predpokladom získania straníckeho preukazu. Štyri roky nehovorili a nepísali o tom, že intelektuálne zázemie Kollárovcov, Pčolinských a Krajniakovcov je na žalostnej úrovni. Štyri roky sa nikto z novinárov systematicky nevenoval minulosti hlavých protagonistov tohto putovného cirkusu – od nezvestných bielych koňov, cez pochybný nákup odpočúvacieho systému, až po pokútne väzby s predstaviteľmi bezpečnostných a spravodajských zložiek ako z oka vypadnuvších skupine takzvaných bödörovcov.

A teraz, keď je Boris Kollár predsedom zákonodarného zboru a Petra Kruštúfková si na pár dní prebrala menovací dekrét splnomocnenkyne vlády, odrazu sú najväčším štátnym problémom ich diplomovka a bakalárka. Novinári si nesplnili povinnosti voči verejnosti, keď mali o tejto strane a týchto ľuďoch objektívne informovať vo volebnom období 2016 – 2020, pretože to nezapadalo do celkovej, nimi zmanipulovanej mozaiky politického reliéfu Slovenska. Teraz – a je úplne jedno, aký na to majú dôvod – sú pre novinárov a kadejakých samozvaných aktivistov podstatné úplne irelevantné tituly dvoch rovnako nepodstatných intelektuálnych núl.

Veď dobre, druhý najvyšší ústavný činiteľ by mohol mať z vlastnej hlavy aspoň diplomovku. To je nespochybniteľný fakt. Stačí o tom napísať článok-dva. A nie z toho robiť hlavnú politickú tému týchto dní. Najmä, ak sa svet a s ním aj Slovensko ocitli v najhoršej recesii za ostatných 90 rokov. Alebo inak, udalosťami, čo budú mať skutočný a priamy vplyv na naše životy, nie sú médiami nastoľované témy, ale hlboký prepad svetového obchodu, zmena paradigiem celých sektorov globálnej ekonomiky, oslabenie pozícií krajín závislých od exportu (medzi nimi aj Slovenska!) a závratný pokles produkcie prinajmenšom v tomto a budúcom roku.

Podľa niektorých odhadov Medzinárodného menového fondu a ďalších inštitúcií v roku 2020 poklesne svetová produkcia o 7 biliónov a v roku 2021 o 5,5 bilióna dolárov. Svetová obchodná organizácia zase predpokladá, že len v tomto roku sa môže svetový obchod prepadnúť v rozmedzí od neradostných 13 po apokalyptických 32 percent, čo je z hľadiska globálneho hrubého (domáceho) produktu pokles o 2,5, respektíve 8,8 percent. V prípade Slovenska medzinárodný menový fond avizuje na tento rok pokles HDP oproti minulému roku o bolestných 6,2 percenta. Za týmto číslom sa ukrývajú osudy konkrétnych ľudí, otcov a matiek rodín.

Na čo Kollár s Matovičom majú

Napriek ťaživej realite slovenským správam dominujú témy ako bakalárka a diplomovka, akcia Búrka, Threema Mariana Kočnera a iné, z pohľadu aktuálneho diania a ekonomického prežitia irelevantné témy. Keby si novinári robili domáce úlohy v uplynulých rokoch, ako im kázala povinnosť a aj toľko omieľaný verejný záujem, dnes sme nielen nemuseli mať na čele parlamentu Borisa Kollára, ale ani v premiérskom kresle rovnako nezrelého, nestabilného a náladového Igora Matoviča s mimoriadne obmedzeným vedomostným obzorom.

Našťastie štát neriadia len parlament a vláda, ale aj to, čo sa niekedy s dešpektom nazýva deep state, v preklade takzvaný hlboký štát, teda profesionálna vrstva štátnych úradníkov, ktorá ostáva na svojich pozíciách bez ohľadu na zmeny vlád. Aj keď bývajú čistky v štátnej správe po každých voľbách rozsiahle, predsa len ostáva zachovaná rovina technokracie a o tú sa opierajú všetky vlády bez ohľadu na ideologické zafarbenie. A nech nás naše skúsenosti vedú k akokoľvek hlbokej skepse a nech je to neraz spojené s mimoriadne trápnymi rétorickými a politickými rituálnymi tancami, politici na konci dňa aj tak urobia to, čo musia. Ide však o to, aby správne rozhodnutia, teda tie, čo s ohľadom na realitu musia byť vykonané, urobili čím skôr a s čo najmenšími kolaterálnymi stratami.

Práve k naslúchaniu štátnej technokracii a k urobeniu v správnom čase toho, čo urobené má byť by mali médiá nabádať politikov v najvyšších ústavných funkciách. Ich bakalárske a diplomové práce sú z tohto pohľadu irelevantné. Podpísať príslušné rozhodnutie alebo návrh zákona dokáže aj nevedomec s tromi ľudovými. Na to Igor Matovič i Boris Kollár ešte majú.