Británia nemá večných ani trvalých spojencov či nepriateľov, iba večné a trvalé záujmy a povinnosťou vlády Jej veličenstva je ich za každých okolností presadzovať. Tento bonmot znie ako otrepaná fráza, no s blížiacim sa vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie sa stáva aktuálnejším, než bol počas niekoľkých uplynulých desaťročí.

V predchádzajúcom článku o takzvanom brexite sme diskutovali prevažne o ekonomických súvislostiach vystúpenia z EÚ. Z tejto perspektívy sa zdá, že je to únia, kto ťahá za dlhší koniec povrazu. Ibaže každá palica má dva konce, a preto aj úvahy o odchode Veľkej Británie z EÚ by sa mali usilovať o komplexnejší obraz. Jeho súčasťou je nepochybne aj zvažovanie relatívnej geografickej izolácie Spojeného kráľovstva od Európy, jej strategického postavenia medzi Atlantikom a Severným morom, Islandom a západným pobrežím Európy a z toho vyplývajúcich geopolitických imperatívov, stáročia určujúcich postup Angličanov/Britov na svetovej šachovnici.

Prvá superveľmoc v dejinách

História Anglicka a neskôr Veľkej Británie je príliš komplikovaná na to, aby sa dala skrátiť do niekoľkých viet a odsekov. Odvíjala sa v niekoľkých rovinách, ktoré sa niekedy prelínali či nasledovali jedna po druhej, inokedy sa odohrávali úplne nezávisle. Úsilie Angličanov mocensky a politicky ovládnuť celé britské súostrovie bolo jednou z nich, venovali mu celý stredovek a niekoľko nasledujúcich storočí. Ďalšou bola historicky a geograficky podmienená obava z toho, že niektorá z kontinentálnych mocností by bola spôsobilá vojensky napadnúť a ovládnuť Britániu. Nemožno vynechať ani budovanie impéria, „nad ktorým slnko nikdy nezapadá“, a s ním súvisiacu nadvládu britskej koruny nad svetovými oceánmi.

Na začiatku 19. storočia bola Veľká Británia prvou (a v danom čase jedinou) superveľmocou v dejinách. Neznamená to, že bola všemocná a že nemala nezanedbateľných konkurentov, avšak žiadna z vtedajších koloniálnych mocností nedisponovala takou námornou silou, akú mala k dispozícii vláda v Londýne. Briti v tom čase pripomínali súčasných Američanov. Boli roztiahnutí na všetkých kontinentoch a angažovali sa vo viacerých vojenských konfliktoch. Prehra vo vojne 1812 – 1815 s Američanmi bola síce nepríjemná, ale v tom čase neznamenala strategickú stratu. Naopak, pre Britov bolo kľúčové ukončenie napoleonských vojen a znemožnenie Francúzom stať sa dominantnou silou na Starom kontinente, čo sa im aj podarilo definitívnym víťazstvom nad Grande Armée pri Waterloo v júni 1815.

Koniec námornej nadvlády

Keď sa Angličania a potom Briti angažovali v konfliktoch v Európe, ich motívom vždy bolo oslabiť narastajúci silu potenciálneho hegemóna na kontinente. Štát alebo aliancia ovládajúca kontinent by mohla ohroziť námornú prevahu Británie, prípadne s ňou viesť vojenský konflikt priamo na jej území. Tomu sa usiloval Londýn vždy zabrániť a podroboval tomu aj svoju zahraničnú politiku. Práve tento imperatív dal život bonmotu lorda Johna Palmerstona o tom, že Anglicko nemá ani večných spojencov, ani trvalých nepriateľov, ale má večné a trvalé záujmy a je povinnosťou každej vlády ich presadzovať.

Nič väčšmi neovplyvnilo rozhodnutie Veľkej Británie angažovať sa v prvej aj druhej svetovej vojne ako túžba za každú cenu zabrániť Nemecku v ovládnutí Európy. Najmä druhý svetový konflikt je toho najlepším príkladom. Predstava, že by malo Nemecko vďaka permanentnej okupácii Francúzska, Holandska a Nórska priamy prístup do Atlantického oceánu a Severného mora a po porážke Sovietskeho zväzu aj neobmedzenú nadvládu nad jeho nerastnými surovinami, bola pre Londýn absolútne neakceptovateľná, pretože tým by sa naplnili stáročné obavy o vzniku kontinentálneho hegemóna. Británia mala v tom čase ešte stále ohromnú vojenskú silu, ale ani zďaleka už nebola superveľmocou. Aj preto sa v rámci zmluvy o pôžičke a prenájme vzdala väčšiny strategických námorných základní vo svetových oceánoch v prospech Spojených štátov. Veľká Británia radšej prišla o námornú hegemóniu a po vojne prijala americký vojenský patronát, akoby dovolila Nemecku ovládať kontinent.

Splendid isolation v rámci klubu

Keď vznikal európsky integračný proces, Charles de Gaulle blokoval účasť Veľkej Británie, pretože dobre poznal historické korene geopolitických imperatívov, ovplyvňujúcich konanie a rozhodovanie sa Londýna. Kľúč k bezpečnosti v Európe dlhodobo spočíva v mierovom súžití Nemecka s Francúzskom a na ňom zakladal novú víziu pre kontinent aj francúzsky prezident. Ekonomické a politické spojenectvo týchto odvekých rivalov mohlo vytvoriť základ novej kontinentálnej aliancie a Británia by podľa neho mohla robiť prekážky. Preto chcel de Gaulle odstrihnúť Londýn. Jeho zámer sa napokon nenaplnil, Británia sa s určitým odstupom stala členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a následne pristúpila aj k zmluve o vytvorení Európskej únie.

Koncepcia Charlesa de Gaullea sa zo spätného pohľadu javí ako nespráva. Je síce pravda, že Londýn mal vždy v únii svojské postavenie a bol do určitej miery predĺženou rukou Washingtonu, avšak Veľká Británia vnútri klubu mala v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky menej manévrovacieho priestoru ako mimo neho. Zástupcovia vlády Spojeného kráľovstva vždy sedeli za rokovacím stolom v Bruseli a mohli priamo ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Nemuseli rozohrávať mocenské hry a stavať jednu vládu proti druhej. Kým zotrvávala Británia v Európskej únii, bola súčasťou najsilnejšej zóny voľného obchodu na svete a zároveň si užívala geografickú a monetárnu splendid isolation.

Návrat histórie

Proces vystúpenia z kontinentálneho bloku sa ešte neskončil, a preto nevieme, ako budú vyzerať vzťahy Londýna s Európskou úniou. Predpokladajme však, že žiadne druhé referendum, ktoré by navrátilo Britániu do kontinentálneho bloku, nebude a že ostrovná mocnosť sa s úniou dohodne buď na jednotnom trhu, alebo na colnej únii, respektíve na oboch. Spojené kráľovstvo viac nebude pri rokovacom stole, a preto ani nebude rozhodovať o podobe spoločného trhu či colnej únie. A nebude ani pri tom, keď sa bude rozhodovať napríklad o predĺžení sankcií EÚ voči Rusku.

Tak ako potom bude Británia ovplyvňovať dianie na kontinente? S najväčšou pravdepodobnosťou tak, ako to robila celé stáročia pred tým - hľadaním dočasných spojencov, ochotných za poskytnutie iných výhod pomáhať presadzovať jej „večné“ záujmy. Poľsko je jedným z vhodných adeptov. Jeho posadnutosť Ruskom ho predurčuje stať sa britským želiezkom v bruselskom ohni. K spojencom Londýna možno z historického či vojensko-bezpečnostného hľadiska pripočítať Holandsko, Maltu a Cyprus. Londýn však má nádej na úspech aj pri získavaní si priazne Rumunska, ktoré rovnako ako Poľsko má sklon vymeniť užšiu vojenskú kooperáciu s Veľkou Britániou nad rámec NATO za ovplyvňovanie európskych procesov v prospech Londýna.

Predovšetkým Angličania (Škóti, Severní Íri a Walesania už menej) budú drobiť už aj tak naštrbenú jednotu Európanov najmä preto, aby zabránili strategickému spojenectvu únie s Ruskom, prípadne tichej aliancii Berlína s Moskvou. Dôvodom pre takéto konanie sú takzvané večné záujmy Spojeného kráľovstva, kvôli ktorým Angličania/Briti stáročia intervenovali na kontinente.

Úklady Albionu síce nepoložia Európsku úniu na kolená a ani ju nevženú do vojny s Ruskom. Avšak kým bola Británia súčasťou EÚ, musela brať ohľad na to, že je jej členským štátom. Keď ním už nebude, príde síce o možnosť ovplyvňovať úniové záležitosti zvnútra, no ruky sa jej rozviažu, pokiaľ ide o oveľa asertívnejšiu zahraničnú politiku a vytváranie formálnych i neformálnych koalícii s členskými štátmi podľa toho, ako to bude vyhovovať jej eternal and perpetual interests.