Novinári nie sú zamestnancami verejného, ale individuálneho záujmu. Pracujú pre obchodné spoločnosti, účelom ktorých je generovať zisk. Automaticky z toho síce nevyplýva, že nemôžu slúžiť aj verejnému záujmu. Bez diskusie však nie je ani ich obľúbené oháňanie sa týmto pojmom hocikedy, keď ich nachytajú na hruškách.

Správne formulovaný záujem

Verejný záujem je opakom individuálneho či súkromného záujmu. Neznamená to, že tieto dva typy záujmu sú zákonite v rozpore a tiež z toho apriórne nevyplýva morálna nadradenosť verejného nad individuálnym. Niekedy je dokonca možné, že je vo verejnom záujme, aby bol uplatnený individuálny. A naopak. Všetko závisí od okolností a posúdenia konkrétneho prípadu, keď sa verejný a individuálny záujem dostávajú do stretu a je potrebné rozhodnúť, ktorý z nich musí dostať prednosť. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že ak je verejný záujem formulovaný správne, mal by uspokojovať legitímne potreby absolútnej väčšiny členov spoločnosti.

A práve v tom spočíva problém, pretože zhodnúť sa na tom, čo je dobré (takmer) pre všetkých, je mimoriadne komplikované a neraz dokonca aj nemožné. Aj napriek tomu čosi, čo sa nazýva verejným záujmom, jestvuje, avšak jeho formulácia, ak má byť zmysluplná a nie svojvoľná, musí byť čo najvšeobecnejšia. Aby sme neboli len abstraktní, povedzme si, že nemôžu existovať žiadne pochybnosti o tom, že ochrana ľudského života je vo verejnom záujme a pozitívne sa dotýka všetkých členov spoločnosti.

To bol vcelku jednoduchý a zrejme aj nekonfliktný príklad. Situácia sa trochu komplikuje, keď sa zamyslíme nad tým, ako by sme formulovali verejný záujem v čase aktuálnej nákazy. Na prvý pohľad je odpoveď jednoduchá. Musíme zachrániť toľko ľudských životov, koľko sa len dá, a musíme tomu obetovať... Obetovať čokoľvek? Ak nie čokoľvek, tak koľko a čo všetko? Potenciálna záchrana N – 1 ľudských životov (s dôrazom na potenciálna) je jednou stranou rovnice. Druhou je vysoká hrozba potenciálneho utrpenia N – 1 iných ľudí (nie strata korporátnych ziskov, ale zdroja základnej obživy) v dôsledku uzamknutia ekonomiky do karantény. Tieto záujmy sú zákonite v konflikte, pretože riešenia oboch problémov si vzájomne odporujú. V príkladoch by sme mohli pokračovať, ale nie je to potrebné, pretože aj z uvedeného je zrejmé, že so sformulovaním zmysluplného, nie účelového a svojvoľného verejného záujmu to vôbec nie je jednoduché.

Článok je komodita

Pojem verejný záujem v ostatných rokoch svojským spôsobom spopularizovali médiá. Používanie tohto slovného spojenia kulminovalo najmä v čase, keď novinári v rozpore so zákonom a v protismere taktiky vyšetrovania uverejňovali v priebehu celého prípravného konania informácie z vyšetrovacieho spisu vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Všetky námietky proti ich postupu odbíjali tvrdením, že ony a oni to robia vo verejnom záujme. Nuž dobre, možno o tom boli aspoň poniektoré a poniektorí naozaj presvedčení. A iné a iní veľmi dobre vedeli, aké logické medzery má ich argumentácia. Na tomto mieste však nejde o to, či mali pravdu, alebo nie. Skôr ide o otázku, aký záujem vo všeobecnosti reprezentujú súčasné médiá hlavného prúdu.

Tlačené, internetové, televízne a rozhlasové médiá hlavného prúdu sú vlastnené súkromnými spoločnosťami. Denník SME vlastní a vydáva Petit Press. Denník N vlastní a vydáva N Press. V prípade internetového spravodajského portálu Aktuality.sk je vlastníkom a vydavateľom Ringier Axel Springer. Vlastníkom televízie Markíza je spoločnosť s ručením obmedzením Markíza – Slovakia a vlastníkom tejto firmy je zase americká Central European Media Enterprises (CME), dcérska spoločnosť tiež amerického gigantu AT&T/Warner Media. Aby sme sa neunavovali výpočtom médiá a ich vlastníkov, uveďme už len to, že Rádio Expres je v portfóliu nemeckej Bauer Media Group prostredníctvom dcérskej spoločnosti Bauer Ausland 1 a že slovenská investičná skupina Penta prostredníctvom dcéry News Media Holding vlastní veľký počet tlačených a internetových médií, medzi nimi vynikajú predovšetkým denník Plus JEDEN DEŇ a týždenníky Trend a Plus 7 dní.

Hlavným, ak nie jediným, dôvodom existencie každej obchodnej spoločnosti je generovať zisk. A tak je to správne. Udržiavať dlhodobo pri živote stratový podnik je nielen ekonomicky nezmyselné, ale aj morálne neopodstatnené. Obchodné spoločnosti vydávajúce a prevádzkujúce tlačené, internetové, rozhlasové a televízne médiá nie sú v tomto ohľade výnimkou. Ich primárnou úlohou je vytvárať zisk buď predajom reklamného priestoru/času, alebo spoplatňovaním obsahu, respektíve kombináciou oboch príjmových kanálov. Ak nejaká obchodná spoločnosť prevádzkuje médium so stratou a robí to dlhodobo, je na mieste otázka motívu takéhoto konania a odpoveď na ňu bude mať zrejme niečo spoločné s určitým druhom záujmu.

Novinári dnes spravidla nie sú majiteľmi médií, pre ktoré pracujú. Novinári sú zamestnancami obchodných spoločností. Niektorí z nich pracujú ako živnostníci a obchodná spoločnosť si najíma ich služby. Platí to o všetkých, čo sa v minulosti aj v súčasnosti zaklínali a zaklínajú pojmom verejný záujem. Ich pracovnoprávny alebo iný zmluvný vzťah s obchodnou spoločnosťou vlastniacou dané médium z nich robí pracovnú silu individuálneho záujmu danej firmy. Individuálnym záujmom obchodnej spoločnosti vydávajúcej, respektíve prevádzkujúcej akékoľvek médium je tvoriť zisk a úlohou ich zamestnancov je tento cieľ dosahovať cestou úspešného predaja jednak informácií (čitateľom, divákom, poslucháčom), a jednak svojho publika (inzerentom).

Treba si znova pripomenúť, že novinári dnes nevlastnia médiá, pre ktoré píšu. O televíziách a rádiách nehovoriac. A preto je očividné a nespochybniteľné, že ako zamestnanci obchodných spoločností nereprezentujú seba samých, ale záujmy, a dodajme, že oprávnené, svojich zamestnávateľov. Lenže, ako sme už viackrát zdôraznili, záujmom obchodných spoločností je tvoriť zisk, a to je záujem z povahy veci individuálny. Novinári získavajú a uverejňujú informácie preto, aby ich v takej alebo onakej podobe, respektíve v rámci určitého obchodného modelu predali. A je úplne jedno, že tento predaj zabezpečujú obchodné oddelenia vydavateľstiev a prevádzkovateľov. Informácia je dnes taká istá komodita ako toaletný papier.

Dva kroky späť

Urobme krok späť a vráťme sa k situácii, keď médiá v priebehu prípravného konania uverejňovali informácie z vyšetrovacieho spisu. Tá či ten, kto odovzdal, vydal alebo iným spôsobom sprostredkoval novinárom dokumenty, elektronické stopy či iné informácie zo spisu, ich v skutočnosti (verme, že bezodplatne) daroval obchodným spoločnostiam a tie ich predali. A tak sa nespochybniteľným spôsobom naplnil/uspokojil individuálny záujem. Či bol aj v súlade so záujmom verejným, ostáva prinajmenšom otvorenou otázkou na komplikovanú a siahodlhú diskusiu.

A ešte jeden krok naspäť. Aj keď sú médiá vlastnené súkromnými obchodnými spoločnosťami, neznamená to, že nemôžu napĺňať a uspokojovať potreby verejného záujmu. Stále totiž platí, že verejný a individuálny záujem nemusia byť apriórne v rozpore. Môžu popri sebe v „mieri“ paralelne existovať, dokonca sa dopĺňať a inokedy byť aj v úplnej zhode. Avšak takáto forma rovnováhy nie je automatická, skôr je výnimočná a každý jeden prípad si vyžaduje individuálne posúdenie. Nejaký čin, napríklad publikovanie informácie, sa nestáva verejným záujmom len preto, že to vyhlási autor článku alebo kolektív novinárov. Publikovanie článku je z technického hľadiska bežnou obchodnou transakciou, teda predajom informácie, za ktorú si nechávajú médiá zaplatiť buď cez reklamu, alebo spoplatnením obsahu či kombináciou oboch.

Nepochybne by sa pri skúmaní tejto témy dalo nájsť ešte mnoho iných nuáns. Pre túto chvíľu však nie sú podstatné. Dôležité je mať na pamäti, že novinári nie sú zamestnancami verejného, ale individuálneho záujmu. A iba komplexné a dôsledné skúmanie ich konania môže potvrdiť alebo vyvrátiť tézu, že (ne)konajú vo verejnom záujme.