Igor Matovič nie je problémom slovenskej spoločnosti. Realita je oveľa zložitejšia. Premiér je iba produktom hlbokého konfliktu, čo ešte nejaký čas bude zmietať touto krajinou.

O pôvode politického primitivizmu

Igor Matovič nie je otcom politického primitivizmu na Slovensku, no je jeho prominentným exponentom. Igor Matovič nie je priekopníkom vyvolávania politických vášní a indukovanej nenávisti, no disponuje v tejto oblasti pokročilými zručnosťami. Aj keď boli politický primitivizmus a podnecovanie vášní v slovenskom verejnom živote pred Igorom Matovičom, bol to on, kto prekročil a prekračuje hranice, aké „nepokoril“ pred ním nik iný. V tomto ohľade je aktuálny predseda vlády unikátny a zatiaľ neprekonateľný.

Ak sa vo svetle tohto hodnotenia pozrieme na demonštráciu pred príbytkom rodiny Igora Matoviča, nejde o nič nové. Akiste je nepríjemné, že premiérova rodina a susedia museli zažívať to, čím si prešli rodina a susedia jeho predchodcu. Vtedy vyjadrovaná empatia Robertovi Ficovi bola označovaná div nie za kolaboráciu s diablom. Dnes sa zase empatia prejavená Igorovi Matovičovi považuje za sympatizovanie s jeho asociálnym štýlom komunikácie alebo dokonca za slabosť. Slovom extrémne politické prejavy sa nám posunuli z okrajov do jadra politického systému.

Áno, ĽSNS a OĽaNO, nemalá časť Za ľudí, celá Sme rodina a dokonca aj reprezentantka SaS v Európskom parlamente Lucia Ďuriš-Nicholsonová dnes reprezentujú politický extrém, aj keď každý subjekt či jednotlivec s iným ideologickým pozadím. Extrémizmus nie je možné vnímať iba v úzkych hraniciach, ako je napríklad príklon k nacizmu či fašizmu. Súčasťou extrémizmu je aj prehnané a vypočítavé akcentovanie emócií na úkor rozumu a predovšetkým republikánskych inštitúcií. Igor Matovič, Juraj Šeliga, Veronika Remišová a ďalšie veličiny súčasnej vládnej zostavy systematicky rozkladajú republikánske inštitúcie, dôkazom toho je spôsob, akým vedú politický boj a vlastne aj cesta, akou sa prebojovali k moci.

O objednávke a hercoch

Avšak nie za všetko môžu Igor Matovič a spoločníci, pretože oni nie sú tvorcami, ale otrokmi spoločenskej objednávky. Keby v spoločnosti neexistovalo publikum pre tento typ politického predstavenia, nemali by pre koho hrať. Až príliš veľa ľudí je dnes náchylných riešiť politické konflikty na ulici. Našťastie zatiaľ nie formou otvoreného násilia, avšak je čoraz viac zrejmé, že parlament už nie je arénou, kde sa riešia, obrusujú a moderujú politické konflikty. Čoraz viac je to ulica a k nej je potrebné prirátať aj sociálne siete. Na tomto trende je pozoruhodné okrem iného aj to, že tak priaznivci, ako aj odporcovia Igora Matoviča považujú obchádzanie republikánskych inštitúcií za prijateľnú formu politiky.

Množstvo priaznivcov bývalej opozície si chcelo vynútiť ukončenie účinkovania predchádzajúcej vlády na ulici. Nech už boli vtedajšie politické spory akokoľvek hlboké, parlament aj vláda boli úplne legitímne a neexistoval žiaden dôvod nátlakovými akciami požadovať predčasné voľby. Už vôbec na to nemohol byť dôvod zneužívanie vraždy novinára a jeho snúbenice. Lenže to isté, čo platilo vtedy, musíme akceptovať aj dnes. Na jar tohto roku sme si zvolili legitímny parlament, v ňom sa ústavným spôsobom vytvorila väčšina a o ňu sa opiera aktuálna vláda. Aj keď existuje množstvo oprávnených výhrad voči neschopnosti kabinetu Igora Matoviča a aj keď majú protestujúci v mnohých ohľadoch pravdu, neznamená to, že ich nespokojnosť je legitímnym dôvodom na požadovanie predčasných volieb.

O zodpovednosti voličov

Podľa Ústavy SR je parlament volený na štyri roky. Áno, poslanci si už neraz skrátili volebné obdobie a je otázne, či to bolo v súlade s duchom ústavy. To však nie je najpodstatnejšie. Dôležité je to, že organizovať referendum alebo masové protesty za vypísanie predčasných volieb vždy, keď sa v krajine nájde dostatok naštvaných občanov, je najlepšou cestou nielen k rozkladu politického systému, ale aj republikánskej demokratickej vlády.

V demokracii je vox populi nepochybne veľmi dôležitý, no ak sa nemá stať nástrojom tyranie alebo príčinou politického chaosu, je nevyhnutné rešpektovať aj inštitúcie res publica (teda republiky). Isteže existujú aj demokratické monarchie, no aj v nich sú dôležitým nástrojom zmierňovania politických, sociálnych a ekonomických konfliktov ústavné inštitúty a inštitúcie. Predovšetkým parlament, vláda zákona, kontrolné orgány, funkčná polícia, nezávislá justícia a podobne. Podstatou je však to, že politické spory a konflikty sa majú riešiť v parlamente. Nie na ulici, nie referendami, nie kampaňami.

Garnitúra Igora Matoviča pri výkonnej moci je pripomienkou voličom, že na vedenie štátu sú okrem rétorických aktivít a nepretržitého nasadenia na barikádach potrebné aj nadpriemerný intelekt a primerané vzdelanie. A aj keď sa v súčasnej koalícii nájdu aj mimoriadne kultivovaní jedinci, v priemere ide o nekompetentnú, málo inteligentnú a zúfalo nevzdelanú reprezentáciu. Nie je to žiaden prevratný objav. Plytkosť súčasnej garnitúry nebola tajomstvom ani pred marcom 2020 a voliči sa podľa toho mohli riadiť. Neriadili. Mali na to právo, pretože nič, ani ústava, ľuďom neprikazuje voliť rozumne.

Ako politický národ sme o skúsenosť bohatší. Otázne je, ako s ňou dokážeme naložiť. Máme ďalšie tri roky na to, aby sme premýšľali o tom, ako by mala vyzerať budúca reprezentácia Slovenskej republiky. Oslabovaním a deštrukciou republikánskej vlády tento problém nevyriešime. A s veľkou pravdepodobnosťou ho nevyriešime ani budúcimi voľbami, pretože priepasť medzi rôznymi spoločenskými skupinami je ešte stále príliš hlboká a, čo je horšie, extrémy všetkých odtieňov sú priveľmi natlačené v centre politického systému. Až keď spoločnosť nájde novú rovnováhu, dokáže si zvoliť menej rozdelený parlament a ten môže vygenerovať racionálnejšiu a menej agresívnu vládu.

Igor Matovič nie je problémom slovenskej spoločnosti. On je iba jeho symptómom a produktom v jednom.