V prípade vraždy Jána Takáča odviedla polícia kus dobrej práce. Ibaže objasniť jednu vraždu dvakrát je čosi ako policajná verzia literárneho diela Podivuhodného prípadu Dr. Jekylla a Mr. Hydea.

V nedávno publikovanom článku o zločincovi a chránenom svedkovi v jednej osobe Jozefovi W., ktorý je známy aj aj ako Tatranka, Ďateľ.sk naznačil viaceré pochybnosti, spochybňujúce dôveryhodnosť jeho svedectiev. Priznania Juraja Ondrejčáka a Ľuboša Zelmana v prípade vraždy Jána Takáča naše pochybnosti potvrdzujú, ba dokonca aj prehlbujú.

Piťo: Kamaráti, priznajte sa!

Objasnenie vraždy Jána Takáča nie je izolovaná udalosť. Súvisí s rozložením a s niečím, čo by sa dalo doslova nazvať vy-zatváraním zločineckej skupiny piťovcov. Ešte stále mladí muži, ktorých v minulosti viedol Juraj Ondrejčák, prezývaný Piťo, pochopili, že ak nechcú stráviť zvyšok života za mrežami, musia začať spolupracovať s políciou. A to predovšetkým znamená priznávať sa k trestnej činnosti.

Jeden z prvých, kto to pochopil, je Ľuboš Zelman, strelec zo smutne známej kauzy Irish Pub, obeťou ktorej bol tak pôvodný terč útoku Štec, ako aj úplne nevinný Tomáš Arnold. Keď sa Ľuboš Zelman priznal aj k účasti na vražde Jána Takáča, uviedol mená ďalších spolupáchateľov a ich úlohu pri realizácii skutku, bývalý boss Ondrejčák/Piťo si veľmi rýchlo zrátal, že situácia je nielen vážna, ale i zúfalá. V rozsiahlej výpovedi, dotýkajúcej sa viacerých skutkov uviedol, že to bol on, kto rozhodol, kedy a ako bude Takáč zlikvidovaný. Piťo potvrdil, že za strelca určil Ľuboša Zelmana, chrbát mu mal kryť Matej Šalaga a Mareka Orlíka poslal do akcie ako zálohu pre prípad, že by sa stalo niečo nepredvídané. Na záver výsluchu pán Ondrejčák odkázal „kamarátom, nech všetci spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní a nech sa snažia takýto spôsobom vylepšiť svoje postavenie pri prípadnom rozhodovaní o ich trestne“.

Verejná poklona tímu NAKA

Priznania Zelmana a Piťa nie sú prejavom pokánia, ale dôsledkom stretu s nemilosrdnou realitou. A túto pre nich zdrvujúcu situáciu vytvoril tím príslušného útvaru Národnej kriminálnej agentúry (NAKA), ktorý sa dlhodobo zaoberal trestnou činnosťou piťovcov.

Iba vďaka systematickej a roky trvajúcej práci tohto úzko špecializovaného tímu policajtov bolo možné Juraja Ondrejčáka a spoločníkov dostať za mreže za menej závažné trestné skutky a následne uplatnením taktiky cukru a biča postupne objasniť/objasňovať činy s vyššou spoločenskou nebezpečnosťou. Za takéto výsledky si tento tím protizločineckej jednotky NAKA zaslúži verejné vyjadrenie pochvaly.

Analogicky to platí o operatívnej skupine, ktorá metaforicky, ale aj doslova z povrchu zemského vygumovala gang sýkorovcov.

Tatranka: Útok (vraj) prišiel znútra...

Slová chvály však nesmú zastrieť okolnosť, že v kauze Takáč sa vyskytujú určité podozrivé okolnosti, súvisiace s postavičkou známou pod prezývkou Tatranka. Náčelníci NAKA by sa mali zamyslieť nad faktom, že protizločinecká jednotka vraždu Jána Takáča odhalila dvakrát. A to je nonsens, aký nie je možné tolerovať.

Skôr, ako sa rozviazali jazyky piťovcom, zločinec v postavení chráneného svedka Tatranka (Jozef W.) policajnému tímu zameranému na skupinu takáčovcov porozprával úplne iný príbeh. Tvrdil, že Jána Takáča zavraždili členovia jeho vlastnej skupiny, čo označoval za dôsledok vnútorného konkurenčného boja. Na chodbách NAKA a následne aj v bratislavských uliciach sa začali šíriť fámy o tom, že v kauze Takáč čoskoro vyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré všetkých prinajmenšom prekvapia, ak nie šokujú.

Lenže potom prišlo doznanie Ľuboša Zelmana. Nasledovalo uznesenie o začatí trestného stíhania proti nemu, Ondrejčákovi, Šalagovi a Orlíkovi. Tatrankove „svedectvá“ a proroctvá niektorých príslušníkov NAKA sa tým rozplynuli ako ranná hmla. Jána Takáča jednoducho nemohli zavraždiť aj piťovci, aj takáčovci. Buď to urobili jedni, alebo druhí. A priznania Zelmana a Ondrejčáka jednoznačne vylučujú verziu, ktorú ponúkol Tatranka.

Vo svetle uvedených skutočností je potrebné skúmať dôveryhodnosť tohto svedka a vedenie NAKA by sa malo začať jeho prominentným postavením v trestnom konaní vážne zaoberať. Prípad Jána Takáča je pravdepodobne len povestnou špičkou Tatrankovho verbálneho ľadovca, spod ktorého sa môžu vynoriť ešte ďalšie nepríjemné prekvapenia.