To, čo sa javí ako fantastické víťazstvo opozície v župných voľbách, je potvrdením známeho faktu: široké volebné koalície dokážu poraziť Smer, no žiaden subjekt to nezvládne sám. Na druhej strane má Smer vážny problém, pretože podporiť jeho kandidátov neprišli mnohí jeho tradiční voliči. A to je ešte horšie ako fakt, že v piatich krajoch prepadol.

Tohtoročné voľby do orgánov vyšších územných celkov je potrebné rozdeliť na predsedov a poslancov. Voľby županov totiž neboli výberom predsedov samosprávnych krajov, ale hlasovaním o vyslovení (ne)dôvery Robertovi Ficovi, respektíve Smeru. Voľby poslancov sa o niečo viac podobali tomu, čím pôvodne mali byť, ale aj v nich do veľkej miery dominoval protestný hlas, ktorý nebol namierený len proti najsilnejšiemu politickému subjektu v krajine, ale proti stranám ako celku. Svedčí o tom obrovský počet nezávislých poslancov, zvolených do zastupiteľstiev krajských samospráv.

Voľby županov: 5:2:1

Referendum o Smere/Ficovi dopadlo pre túto stranu katastrofou v Bratislave, Trnave, Žiline, Prešove a Košiciach. Smer s veľkým prehľadom obhájil pozície v Nitre a Trenčíne. Banská Bystrica, ako je notoricky známe, bola prípadom svojho druhu, pretože tam sa hrala presilovka (takmer) všetkých proti jednému, takže strana premiéra Fica sa ocitla na strane víťazov, ktorý je však tvorený množstvom iných, koaličných aj opozičných subjektov.

Tam, kde prehrával Smer, presvedčivo víťazila opozícia a na prvý pohľad sa to môže javiť ako zásadná zmena politickej atmosféry v krajine. Možno súhlasiť s tým, že opozícii sa darilo lepšie mobilizovať než Smeru. Treba dodať, že opozičnej mobilizácii v nemalej miere pomohli tradične aktivistické médiá. Tiež je vysoko pravdepodobné, že najmä v Trnave, Žiline, Prešove a Košiciach potenciálni priaznivci Smeru jednoducho neprišli voliť. A rovnako je možné predpokladať, že takmer dvojročné protestné úsilie opozičných strán (Bonaparte, Bašternák, eurofondy na ministerstve školstva atď.) malo veľký vplyv na vytvorenie protestnej atmosféry pri voľbe županov.

Politické náklady víťazstva

Na druhej strane nie je možné obísť fakt, že pre opozíciu povzbudivé víťazstvá v piatich krajoch boli vykúpené obrovskými politickými nákladmi, ústupkami a stratou identity viacerých subjektov týchto opozičných volebných koalícií. Na to, aby bol porazený kandidát Smeru, bola niekedy potrebná koalícia veľkého počtu strán – v Bratislave siedmich, v Trnave šiestich, v Žiline piatich, v Prešove štyroch a v Košiciach piatich.

Ďalším faktom je, že v Trnave, Žiline a Prešove porazili úspešných a kompetentných županov dvaja opoziční politici bez akejkoľvek (Jozef Viskupič, Erika Jurinová) a jeden iba s čiastočnou (Milan Majerský) odbornou spôsobilosťou viesť taký komplexný útvar, akým je vyšší územný celok. Aj to potvrdzuje správnosť predpokladu, že voľby županov nemali nič spoločné so svetom samosprávnych krajov. Už 1. decembra sa novozvolení župani zrazia s realitou a vyjde najavo, že sa budú rovnako, ak nie viac boriť s problémami, ktoré doteraz riešili ich predchodcovia, a očakávania spojené s ich predvolebnými sľubmi zákonite ostanú nenaplnené.

Vo svetle volebných výsledkov však musí Ďateľ.sk prehodnotiť svoju predvolebnú predikciu, že kandidát Milan Majerský nemá nádej poraziť dlhoročného prešovského župana Petra Chudíka. Ukázalo sa, že opozičná mobilizácia bola oveľa účinnejšia, než sa dalo predpokladať. Na druhej strane však ostáva v platnosti téza, že Alojz Hlina urobil strategickú chybu, keď v župných voľbách spojil KDH do štvor- až sedemčlenných koalícií. V Prešove síce získal predsedu Prešovského kraja, avšak celoslovenskému zviditeľneniu KDH to prospelo len minimálne. Naopak, najväčšiu mediálnu pozornosť si získali OĽaNO a SaS.

Ako sa vyhnúť osudu HZDS?

Opozičné víťazstvo síce stojí na hlinených nohách, ale z psychologického hľadiska sú najmä OĽaNO a SaS na koni. Naopak, Smer sa ocitá v hlbokej depresii a stranu čaká vnútorný spor medzi bratislavským vedením a ôsmimi krajskými centrálami. Centrum bude regiónom vyčítať, že nezvládli volebnú mobilizáciu. Naopak, kraje budú vedeniu kontrovať, že v teréne sa donekonečna nedajú obhajovať bratislavské kauzy. Je vysoko pravdepodobné, že regióny budú tvrdo požadovať od vedenia Smeru, aby došlo k personálnym zmenám tak na straníckej, ako aj vládnej úrovni a ich hlas nepochybne nájde oporu aj medzi viacerými poprednými členmi strany, ktorí zastávajú vysoké pozície na parlamentnej úrovni.

Slovom v Smere sa schyľuje k búrke, a to je chvíľa, keď bude musieť Robert Fico preukázať veľké politické majstrovstvo, aby vnútorné spory stranu neoslabili a na verejnosť neprenikli kritické hlasy z krajov, ako aj vyšších poschodí straníckej štruktúry. Ak búrka prehrmí organizovane a bez mediálnych únikov, Smer môže verejnosti ponúknuť ústupky vo forme niekoľkých personálnych zmien a vykročiť do roku 2020 vnútorne posilnený. Ak sa to predsedovi Ficovi nepodarí, jeho strana začne postupne erodovať a strácať doteraz nespochybniteľnú silu.

Úplný prepad Smeru však nemožno očakávať tak skoro, ako by si mnohí želali. Je vysoko pravdepodobné, že aj v roku 2020 bude najsilnejšou politickou stranou v parlamente. Otázne však je, či bude schopný zostaviť vládu. A rovnako je otázne, či bude schopná vytvoriť vládu súčasná opozícia, pretože budúci parlament bude možno ešte viac rozdrobený ako dnes. Nič to však nemení na fakte, že opozícia teraz môže oslavovať a Smer musí hlboko, ale aj rýchlo premýšľať, ako sa vyhnúť tragickému osudu HZDS.