Vypočúvanie kandidátov na generálneho prokurátora obnažilo intelektuálne plytčiny slovenského parlamentu. Môže sa nám to nepáčiť, ale pravda je neúprosná – parlament je odrazom úrovne národa.

Poslanecké plytčiny

Otázky kladené kandidátom na generálneho prokurátora odhalili hĺbku a šírku intelektuálnej biedy slovenských zákonodarcov. Poslancov zaujímajú z pohľadu efektívneho fungovania prokuratúry zväčša úplne irelevantné záležitosti. Zástupcovia ľudu sa kandidátov nepýtali na výkon prokurátorského úradu, ale na to, aké aktivistické zásluhy ich kvalifikujú na to, aby v rezorte prokuratúry mohli vykonávať najvyššiu úlohu.

Ako inak sa dajú hodnotiť otázky, ktoré vlastne ani neboli otázkami, aj keď sa na konci tých viet týčili otázniky, pretože v podstate išlo o výčitky na úrovni neproduktívnych manželských hádok – teda ako inak sa dajú posudzovať otázky súvisiace s nedostatočnou kritikou predchádzajúcich pomerov na prokuratúre a jej čelných predstaviteľov, akými boli Dobroslav Trnka a Dušan Kováčik?

Poslancov roztrpčovalo predovšetkým to, že kandidáti na generálneho prokurátora prejavovali nedostatok očakávaných a požadovaných politických postojov. Áno, áno, maskovali to morálnym rozhorčením, ale to, že niekto morálku predstiera, ešte neznamená, že naozaj morálne koná. Viacerí kandidáti vystihli poslaneckú biedu veľmi presne, keď namietali, že prokurátor môže a musí konať iba na základe dôkazov. A ako vieme, väčšina zásadných informácií o Dobroslavovi Trnkovi a Dušanovi Kováčikovi vyšla na najavo až vďaka Threeme a z nej vyplývajúcemu dokazovaniu v rôznych trestných konaniach.

Úplne za hranicou zdravého rozumu boli výčitky jakobínov v poslaneckých laviciach ohľadom toho, že kandidáti mlčali, keď sa ozval ich kolega Vasiľ Špirko. Na to, čo predviedol menovaný prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry existuje mnoho protirečivých názorov. Kritických aj obdivných a dokonca aj neutrálnych. Kolegovia doktora Špirka však nepoznali spis, o ktorom hovorí, a preto jedinou možnou rozumnou reakciou bolo mlčanie. Výkon prokurátorskej funkcie nie je povrchný žurnalizmus ani efemérna politika, ale vážna a rozvážna práca s faktami. A na to poslanci veľmi ochotne zabúdajú.

Otázky, ktoré neodzneli

Povedané inými slovami poslanci hľadajú generálneho prokurátora, ktorý by mal dostatok politických zásluh na to, aby ho mohli s čistým svedomím zvoliť do tejto funkcie. Toto poznanie je hotovou katastrofou pre budúcnosť právneho štátu v Slovenskej republike. Rovnako mrazí pri tom, keď poniektorí politici grilujú sudcu Najvyššieho súdu SR preto, lebo rozhodol o tom, že vrahovia sú vrahovia, a nie obete. To kde sme, v Severnej Kórei?

Keď si však odmyslíme všetku slovnú clonu, ostane nám z vypočúvania kandidátov na generálneho prokurátora úplne prázdno. Poslancov nezaujíma doterajšia prax kandidátov, nepýtajú sa na to, koľko obžalôb a s akým výsledkom podali. Nezaujíma ich náročnosť prípadov, na akých pracovali a podobne. Avšak to by ešte nebolo najhoršie. V diskusii úplne absentuje vecné zisťovanie, ako si kandidáti predstavujú zvyšovanie kvality práce prokurátorov.

V odbornej verejnosti často odznieva kritika, že (i) prokurátori sú v priebehu prípravného konania iba poštármi medzi políciou a súdmi; (ii) pasívne pristupujú k procesu vyšetrovania trestných činov a spoliehajú sa len na prácu polície; (iii) nedostatočne, respektíve málo aktívne usmerňujú procesné postupy vyšetrovateľov v prípravnej fáze trestného konania. Ani jedného poslanca nezaujímali názory kandidátov na naznačené otázky.

Žiaden poslanec sa nepýtal, ako by si nový generálny prokurátor predstavoval spoluprácu s vládou a parlamentom pri formulovaní zmien v trestnej politike štátu. Kto iný, ak nie generálny prokurátor, by mal na základe skúseností z praxe vedieť najlepšie, aké sú potrebné zmeny v trestných kódexoch a iných súvisiacich zákonoch? Generálny prokurátor nemá právomoc predkladať parlamentu zákony, no nepochybne môže v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti legislatívne zmeny iniciovať.

Takisto sme sa nedozvedeli, pretože poslancov zaujímali len teatrálne gestá, či sú kandidáti na generálneho prokurátora spokojní so súčasným rozdelením právomocí medzi prokuratúrou a Policajným zborom. Konkrétnejšie stojí otázka takto: Naozaj potrebujeme procesne nezávislých policajných vyšetrovateľov, keď máme prokurátorov, ktorí takisto môžu a dokonca aj musia vykonávať procesné úkony? A z toho pramení ďalšia otázka: Nemala by sa polícia sústrediť predovšetkým na vyhľadávaciu činnosť, zhromažďovanie informácií a vystavanie prípadu na jednej strane a na druhej strane prokurátor by mal riadiť celé prípravné konanie vrátane vykonávania procesných úkonov, ako sú výsluchy obvinených a svedkov? Samozrejme, vyžadovalo by si to zmeny v legislatíve, ale to je teraz úplne vedľajšie. Pre túto chvíľu je podstatné, že tieto otázky ani len neodzneli, a preto na ne ani nepoznáme odpovede.

Kto splodil Trnku?

Ak sa oblúkom vrátime k personálnym pomerom na prokuratúre, na obranu kandidátov je potrebné povedať, že to neboli radoví prokurátori ani ľudia zo strednej úrovne riadenia, kto spôsobil dobre známu mizériu. Boli to predovšetkým politici.

Bývalý minister obrany Ivan Šimko si zmyslel, že bývalý hlavný vojenský prokurátor Dobroslav Trnka by bol skvelým generálnym prokurátorom. A koalícia Mikuláša Dzurindu tohto už vtedy známeho opilca do najvyššej funkcie zvolila. Dobroslav Trnka potom z rukáva vytiahol ďalšie eso vojenskej prokuratúry, kamaráta Dušana Kováčika. Obaja páni sa stali populárnymi preto, lebo sa politicky priživovali na umelej kauze odpočúvania denníka SME. V skutočnosti išlo o odpočúvanie Pavla Ruska, úplne legálne, len technicky zle ukončené, a nie tajnou službou, ale políciou. (Viac o tom vzácny čitateľ nájde v mojej knihe Krycie meno Bežec.)

Žiadna realita a pravda nemohli stáť v ceste príbehu o statočných vojenských prokurátoroch Dobroslavovi Trnkovi a Dušanovi Kováčikovi, ktorí kauzu odpočúvania prikrmovali a priživovali sa na nej. Veľmi úspešne. Vďaka politikom kolonizovali najvyššie poschodia prokuratúry. Už vtedy mali politici urobiť krok späť, pohnúť rozumom a zamyslieť sa nad tým, ako by mal asi prebiehať vhodný a rozumný výber kandidátov na generálneho a špeciálneho prokurátora. Neurobili to a súčasná generácia politikov v ich chybách pokračuje.

Prokurátorská samospráva

Už dávno mal existovať mechanizmus na to, aby si samosprávna organizácia prokurátorov spomedzi seba vybrala dajme tomu troch kandidátov na najvyššie funkcie v rezorte. Tieto nominácie by predložila parlamentu, poslanci by jedného z nich zvolili a vymenovanie by, samozrejme, bolo podmienené aktom vymenovania hlavou štátu.

Je nepochybné, že v zbore prokurátorov sú takí aj onakí, brilantní aj menej obdarení, hodní aj nehodní, dobrí aj zlí. Rovnako ako v zbore zákonodarnom. Rozdiel spočíva v tom, že kým na základe koaličných dohôd sa do čela parlamentu môžu dostať takí jedinci, akým bol napríklad podpredseda NR SR Ján Ľupták a dnes zase sú predseda Boris Kollár či podpredseda Juraj Šeliga, existuje rádovo vyššia pravdepodobnosť, že reprezentatívna skupina prokurátorov odporučí poslancom medzi tromi kandidátmi aspoň jedného naozaj kvalitného človeka na šéfa generálnej prokuratúry.

Iba ťažko si možno predstaviť, že sami prokurátori by spomedzi seba v minulosti navrhli práve Dobroslava Trnku a Dušana Kováčika. Dokonca ani Jaromíra Čižnára by si nevybrali, keby to bolo na nich. Pravde sa bude rovnako podobať, že prokurátori by parlamentu neodporučili ani Vasiľa Špirka, ani Tomáša Honza, ale niekoho s vyššou odbornou autoritou.

Ako sa do parlamentu volá...

Aj keď vypočúvaním kandidátov na generálneho prokurátora premenili poslanci parlament na Facebook, nemusí sa popísaná mizéria skončiť úplne najhoršie. Ešte stále existuje nádej, že spomedzi siedmich uchádzačov napokon poslanci zvolia dobrého alebo aspoň obstojného generálneho prokurátora. No nebude to vďaka, ale napriek kvalite procesu výberu.

Ak by malo Slovensko šťastie, že sa mu konečne prihodí dobrý generálny prokurátor, možno príde rad aj na zodpovedanie vyššie naznačených otázok. Nová kvalita, to nie je len očistenie prokuratúry od bahna korupcie a klientelizmu. (Mimochodom, tento boj sa nikdy nekončí a bude pokračovať, kým bude ľudstvo ľudstvom.) Nová kvalita musí vychádzať predovšetkým z hlbokého poznania tak praktických, ako aj teoretických problémov trestného konania a z formulovania a presadenia systémových a systematických riešení. O nich sme sa dodnes nič nedozvedeli, pretože poslanci kandidátom kládli prevažne hlúpe, prípadne irelevantné otázky.

Aký parlament si Slováci zvolili, také otázky kladú jeho poslanci. Také jednoduché to je.