clanok

Vytriezvenie z Emmanuela Macrona je istá vec. Nastane aj sklamanie?

10.05.2017  I  10:20

Zahraničné komentáre

Napriek úľave finančných trhov a bruselských vodcov zvolenie Emmnuela Macrona za prezidenta nie je samo o sebe riešením francúzskych a európskych problémov. Možno poskytuje krátky oddychový čas, ale ten môže zvádzať k neodôvodnenému optimizmu.

Macron, prezident bez zázemia

Emmanuel Macron je prezident bez solídneho mocenského zázemia. Jeho strana En Marche! v súčasnosti nemá žiadne zastúpenie v Národnom zhromaždení a je otázne, koľko kandidátov tohto nečitateľného zoskupenia získa poslanecký mandát v júnových dvojkolových parlamentných voľbách. S určitosťou však môžeme povedať, že monsieur Macron sa bude musieť deliť o moc, či už s republikánmi alebo socialistami. Tento neodvratný fakt najlepšie vystihuje paradoxnosť jeho zvolenia.

V prvom a druhom kole prezidentských volieb získali krajná pravica a krajná ľavica takmer 50 percent hlasov. Ďalších 23 percent ľudí hlasovalo za Emmanuela Macrona. Francúzi sa týmto spôsobom doslova pomstili socialistom a republikánom/gaulleistom, ktorí spoločne tvorili chrbtovú kosť politického systému 5. republiky. Od roku 1958 sa nestalo, že by do druhého kola prezidentských volieb nepostúpil republikán alebo socialista. A od toho istého roku sa nikdy nestalo, že by za prezidenta nebol zvolený predstaviteľ jedného z tradičných politických prúdov. V tomto ohľade sú výsledky prezidentských volieb vyslovením nedôvery politickému systému 5. republiky, ktorý bol dizajnovaný tak, aby eliminoval nesystémové a extrémne politické sily. V roku 1958 išlo predovšetkým o vyšachovanie komunistov. Neskôr mechanizmus dvojkolovej voľby slúžil na potlačenie Národného frontu, čo sa podarilo aj v roku 2017, ale iba za cenu zvolenia nového nesystémového hráča.

Prázdna nádoba En Marche!

To, čo pomohlo k zvoleniu Emmanuela Macrona za prezidenta sa však v parlamentných voľbách otočí proti nemu. Dvojkolová voľba poslancov 577 členného Národného zhromaždenia bude najviac vyhovovať známym politickým postavám. A tie sú najmä medzi republikánmi a socialistami.

En Marche! je v podstate prázdna nádoba, ku ktorej sa dnes oportunisticky pridávajú niektorí progresívni socialisti, ale to na víťazstvo stačiť nebude. Odchádzajúca socialistická vláda je vo Francúzsku mimoriadne nepopulárna, a preto budú mať najväčšie šance na zvolenie v jednomandátových obvodoch najmä republikáni. S nimi sa bude musieť Macron po júni 2017 pravdepodobne deliť o moc. V tomto bode sa kruh uzavrie, pretože politický systém 5. republiky opäť vráti do hry tradičné stranícke sily. Otázkou však potom ostáva, či a akú zmenu bude predstavovať prezident Emmanuel Macron.

Nová vláda, staré problémy

Nová francúzska vláda zdedí staré problémy. Vysokú nezamestnanosť, chudorľavý rast ekonomiky, extrémnu zadlženosť a vysoké schodky v štátnom rozpočte i na bežnom účte platobnej bilancie. Francúzskom aj naďalej budú otriasať teroristické útoky a ľudí v mestách a na vidieku budú neustále vyrušovať vlny nežiaducich migračných nájazdov.

Riešenia mnohých z týchto bolestí nie sú len vo francúzskych, ale najmä európskych, a teda nemeckých rukách. Na prvý pohľad sa môže zdať, že zvolením Emmanuela Macrona budú vzťahy Paríža s Berlínom harmonické bez ohľadu na to, či Angela Merkelová štvrtý raz obháji kancelárstvo alebo nie. Pán Macron síce nebude iniciovať vystúpenie z eurozóny či nebodaj z EÚ, ako to sľubovala madame Le Penová, avšak strategické záujmy Francúzska a Nemecka sa vo viacerých otázkach líšia, a to ovplyvní nielen vzťahy oboch krajín, ale aj dianie v celej Európe.

Euro, čo je vlastne nadhodnotená nemecká marka, poškodzuje francúzsky export. Prezident Macron bude preto tlačiť na devalváciu eura, s čím však Berlín bude iba ťažko súhlasiť, pretože od hospodárskej krízy 30. rokov minulého storočia sú Nemci alergickí na infláciu a po nadobudnutí bohatstva po druhej svetovej vojne si zase prísne strážia hodnotu úspor. Nie je to jediný kritický bod vo vzťahoch Nemecka s Francúzskom. Ak v úrade ostane Angela Merkelová, budú pretrvávať odlišné pohľady na funkčnosť paktu stability a nepochybne príde rad aj na Rusko a režim sankcií.

Keď sa Macron zrazí s realitou

Najneskôr do mája 2018, dokedy v krajine musia prebehnúť predčasné voľby, do európskej hry vstúpi otázka ekonomicky a politicky roztraseného Talianska. Aj v jeho prípade platí, že mnohé z talianskych bolestí súvisia s nadhodnoteným eurom. Banky na Apeninskom polostrove sú čoraz toxickejšie a ich nákaza sa môže veľmi ľahko rozšíriť po celej Európe. Francúzsko, ktoré je tak severoeurópska, ako aj stredomorská krajina, bude zastávať v mnohých ohľadoch podobné postoje ako Taliansko. A to opäť môže spôsobovať nesúlad medzi Parížom a Berlínom.

Dobré vzťahy Francúzska s Nemeckom sú pritom pre stabilitu, prosperitu a mier v Európe kľúčové. Ekonomická realita však tlačí a zrejme bude tlačiť lídrov oboch zemí do vzájomných stretov, aj keď sa ich budú usilovať maskovať diplomatickým jazykom.

Najmä Emmanuel Macron v dôsledku pôsobenia vnútorných a vonkajších neosobných síl čoskoro pocíti, že chcieť niečo docieliť a môcť to aj urobiť sú dve rozdielne veci. Otázne je, či prípadné sklamanie z jeho pôsobenia v úrade 5. republika prežije alebo sa o päť rokov (a možno aj skôr) na obzore objaví sila, ktorá ju zmätie zo sveta a nastolí republiku šiestu, ktorej tvar si zatiaľ nedokážeme predstaviť.

Najnovšie články

Výber generálneho prokurátora: Poslanci urobili z parlamentu Facebook

21.11.2020  I  13:05

Domáce komentáre

Vypočúvanie kandidátov na generálneho prokurátora obnažilo intelektuálne plytčiny slovenského parlamentu. Môže sa nám to nepáčiť, ale pravda je neúprosná – parlament je odrazom úrovne národa.

Duchovní liliputáni a "odkaz" 17. novembra

18.11.2020  I  15:35

Domáce komentáre

Keď duchovní liliputáni kádrujú spoločnosť, dejiny majú dôvod pousmiať sa.

Od takzvaného otvárania prokuratúry nemusí byť ďaleko k jej politizácii

14.11.2020  I  07:00

Domáce komentáre

Otváranie prokuratúry sa stalo módnym pojmom slovenského politického slovníka. Ide o verbálnu fasádu, za ktorou sa môže s veľkou mierou pravdepodobnosti ukrývať úsilie politikov prepašovať do štruktúr prokuratúry politické vplyvy. Nejeden kandidát na najvyššie funkcie v rezorte je dôvodom na to, aby sme túto hrozbu považovali nielen za teoretickú.