Víťazom studenej vojny boli Američania. Po tridsiatich rokoch sa geopolitická rovnováha začína meniť a svet sa musí pripraviť nielen na konfrontáciu USA s Čínou, ale aj na stret so svetom Konfucia a jeho kultúrneho dedičstva

Najvážnejším geopolitickým otáznikom 21. storočia nie je budúcnosť vzťahov USA s Ruskom, ale spôsob, akým sa vyvinie súperenie Spojených štátov s Čínou. V našich končinách médiá, politici a aktivisti nevládneho sektoru nepretržite vykresľujú ako najväčšiu hrozbu pre východ a sever Európy Rusko, avšak takéto hodnotenie situácie nezodpovedá aktuálnemu geopolitickému terénu v Eurázii. Presnejšie, ani Čína (aspoň zatiaľ) nie je pre Európu hrozbou, avšak je nepochybné, že sa z nej rýchlym krokom stáva svetová superveľmoc. Ešte ňou síce nie je, ale rastúcej ekonomickej, technologickej a vojenskej sile Číny v súčasnosti nedokáže okrem USA konkurovať nikto. A to zásadným spôsobom mení mocenskú mapu sveta.

Nová Eurázia

Slovensko sa geograficky nachádza v hraničnom území medzi západnou Európou a Ruskom. Nie je v prvej línii, ako sú pobaltské štáty, Poľsko a Bielorusko, ktorých pozícia na Severoeurópskej rovine je oveľa zraniteľnejšia, avšak ani z nášho pohľadu nie je úplne jedno, ako sa bude Rusko správať k svojim západným susedom a vice versa. Opatrnosť je nepochybne namieste. Už len preto, lebo hlúpymi politickými rozhodnutiami viaceré členské krajiny EÚ a NATO vyprovokovali Rusko k agresívnemu pózovaniu na Ukrajine a k anexii Krymu. Neexistujú však dôvody na proti-ruskú hystériu, pretože Moskva v súčasnosti nemá na to, aby sa významnejším spôsobom vojensky konfrontovala so západom.

Rusko je s rozlohou 17,1 milióna kilometrov štvorcových najväčšou krajinou na svete. Jeho populácia už druhé desaťročie kontinuálne klesá, aktuálne sa pohybuje okolo 146 miliónov obyvateľov, čo je pod úrovňou neporovnateľne menšieho Bangladéša so 166 miliónmi občanov. To by bol menší problém. Rusko má s ohľadom na svoju rozlohu, prírodné bohatstvo a počet obyvateľov málo výkonnú ekonomiku, neustále závislú od cien ropy a zemného plynu. S HDP na úrovni 1,6 bilióna dolárov, je na tom nominálne len o niečo lepšie ako napríklad také Španielsko s hrubým domácim produktom presahujúcim 1,3 bilióna USD a 47 miliónmi obyvateľov. Slovom Rusko síce reprezentuje úctyhodnú silu a jeho armáda neodškriepiteľne vzbudzuje oprávnený rešpekt, ale časy, keď v podobe Sovietskeho zväzu reprezentovalo jednu z dvoch svetových superveľmocí, sú nenávratne preč. Angažovanie sa Ruska na Ukrajine, v Sýrii a Líbyi je na hrane jeho ekonomických možností a tak treba vnímať aj jeho potenciál ohroziť Európu. Takýto konflikt by sa skôr či neskôr stal konfrontáciou Moskvy s Washingtonom, a tú si dnes Ruská federácia nemôže dovoliť.

Na Eurázijskom kontinente sa stavia na nohy úplne iný hráč. Čína. S 1,4 miliardy obyvateľov, rozlohou 9,6 milióna štvorcových kilometrov a druhým najväčším HDP na svete vo výške približne 13 biliónov dolárov.

Vpred k roku 2049

K tomu, aby sa krajina stala svetovou superveľmocou, potrebuje okrem dostatku ľudskej sily aj adekvátnu ekonomickú a technologickú moc. Napríklad Severná Kórea má v aktívnej službe takmer milión vojakov a ďalších viac ako 7,5 milióna v rezerve, čo je naozaj úctyhodný počet, no to z nej ešte nerobí superveľmoc. Predovšetkým preto, že krajina dedičného vládcu Kim Čong-una má HDP na smiešne nízkej úrovni 40 miliárd dolárov, ktorý nedosahuje ani polovičku slovenského (cca. 96 miliárd USD). Čína sa dnes podieľa približne 20 percentami na celosvetovom hrubom domácom produkte. O päť percent viac ako je podiel USA. To z Ríše stredu, ako Čína vidí samú seba, robí skutočného kandidáta na budúcu superveľmoc. A dosiahnutie tohto cieľa nemusí byť ani veľmi ďaleko.

V roku 2021 bude Komunistická strana Číny oslavovať storočnicu svojho založenia. Chystá sa vtedy národu oznámiť, že boli prekonané a odstránené všetky negatívne dôsledky „storočia poníženia“, ako v celku oprávnene Číňania označujú veľkú časť 19. a začiatok 20. storočia v koloniálnom zovretí. Je nepochybné, že tento cieľ už bol splnený a na budúci rok bude jeho slávnostné oznámenie len formálnou a predovšetkým slávnostnou záležitosťou.

Ďalším veľkým dátumom v kalendári čínskych stratégov a propagandistov je rok 2049. Teda sto rokov od založenia Čínskej ľudovej republiky. Odteraz za 29 rokov chce režim v Pekingu urobiť z Číny nielen najsilnejšiu ekonomiku sveta, ale aj vojenskú silu, prevyšujúcu možnosti a kapacity Spojených štátov amerických. A to je dôvod, prečo sa zo západného Tichého a severného Indického oceánu stávajú ohniská súčasného a budúceho geopolitického súperenia.

Nech boli peripetie čínskeho komunizmu akékoľvek a nech na čele Čínskej ľudovej republiky stál ktokoľvek, od roku 1949 až podnes všetci jej vodcovia sledovali jeden cieľ: obnovu čínskej hrdosti a moci. Či už to v minulosti boli Mao Ce-tung, Teng Siao-pching a Ťiang Ce-min alebo dnes Si Ťin-pching, všetci svorne, aj keď zdanlivo rozdielnymi taktickými prostriedkami napĺňali rovnakú stratégiu. Číňania neplánujú v horizonte ani rokov, ani päťročníc či dekád. Na budúcnosť svojej krajiny sa pozerajú z perspektívy 50+ rokov. Z tohto pohľadu súčasné politbyro viac pripomína modernú verziu čínskej dynastie ako marxistov 19. a 20. storočia. Povedané inými slovami aj keby Čína opustila komunizmus, krajina by nezmenila svoje strategické ciele. Naopak, každý suverénny čínsky vládca by pokračoval v tom, o čo sa dnes usiluje ústavou legitimizovaný diktátor Si Ťin-pching.

Hodvábna cesta 2.0

Vláda v Pekingu veľmi dobre chápe, že ekonomický rozvoj krajiny je priamo závislý od toho, či Čína dokáže kontrolovať životne dôležité obchodné trasy. Až 90 percent tovarov svetového obchodu sa prepravuje námornými loďami. Preto sa Čína správa agresívne v Juhočínskom a Východočínskom mori, buduje umelé ostrovy a pretvára ich na vojenské základne a robí si rôzne námorné teritoriálne nároky, narážajúce na záujmy Japonska, Južnej Kórey, Vietnamu, Filipín a ďalších krajín regiónu. Západnému Tichému oceánu námornými silami ešte stále dominujú Američania a nik nerozumie lepšie tomu ako čínski stratégovia, odchovaní na starej konfuciánskej múdrosti, že ak bude chcieť Washington obmedziť alebo dokonca zastaviť čínsky rozvoj, odreže jeho prístup k severnému i južnému Pacifiku a severnému Indickému oceánu. Finančnou variáciou tejto americkej taktiky sú rôzne tarify administratívy prezidenta Donalda Trumpa. Rétoricky sú síce vysvetľované ako ochrana domácich pracovných miest, v skutočnosti sú však zamerané na oslabenie čínskeho ekonomického rozvoja. Čína totiž tvorí 10 percent svojho HDP exportom. A celé štyri percentá čínskeho HDP reprezentuje export do USA, čo je v rukách Washingtonu stále silná páka.

Diplomatickým, obchodným a investičným vyjadrením čínskej stratégie do roku 2049 je iniciatíva Jeden pás, jedna cesta. Čínsko-pakistanský ekonomický koridor, budovanie trás medzi provinciou Sin-ťiang a stredoázijskými štátmi a nadväzujúca infraštruktúra smerujúca do Európy je z ekonomického hľadiska oživením a rozšírením pradávnej Hodvábnej cesty. Jej podstatnou súčasťou sú mnohé čínske investičné aktivity vo sfére námornej infraštruktúry. Predovšetkým nové prístavy v severnom Indickom oceáne sú toho príkladom. A prvá vojenská základňa čínskej armády v Džibuti, maličkej, ale strategicky umiestnenej krajine Afrického rohu, na západnej strane úžiny Babe-el-Mandeb, je zase dôkazom toho, že politbyro v Pekingu má vo veciach rovnako jasno, ako každý dočasný obyvateľ Bieleho domu: Ak nie je ekonomická moc krajiny podporená vojenskou silou, jej strategické záujmy sú vystavené napospas záujmom a sile iných. Džibuti a umelé ostrovy v Juhočínskom mori sú len začiatkom. Čínska ľudová oslobodenecká armáda bude zväčšovať nielen svoju silu, ale aj fyzickú prítomnosť vo všetkých strategických oblastiach, pretože jej to bude umožňovať ekonomický rast Ríše stredu a diktovať jej strategické záujmy.

Vitajte vo svete Konfucia

Je nepochybné, že Spojené štáty sa tomu nebudú nečinne prizerať, aj keď v súčasnosti sa zdá, že vo vzťahu k Číne nemajú sformulovanú žiadnu ucelenú stratégiu. Avšak už samotná obchodná vojna jednoznačne svedčí o tom, že vo Washingtone pociťujú z rastu sily Pekingu úzkosť. USA sa už raz ocitli v situácii, keď boli konfrontované s inou superveľmocou – Sovietskym zväzom. Napriek tomu, že na rôznych zástupných bojiskách spoločne skrížili zbrane, oba giganty sa dokázali vyhnúť priamej konfrontácii, a teda svetovému konfliktu. Američania vyšli zo studenej vojny ako víťazi a na tri desaťročia sa stali jedinou svetovou superveľmocou.

Či je dominantná svetová mocnosť demokratická alebo autoritatívna, vždy má tendenciu určovať okoliu vlastné pravidlá hry a svoj spôsob života. V minulosti to robili napríklad Rimania. Vo svojej sfére vplyvu sa tomu nevyhli ani Sovieti a Američania tiež nie. USA navyše za uplynulých tridsať rokov nemali v tejto oblasti súpera, respektíve odpor voči ich dominancii bol zväčša nedostatočný.

Takzvaný Pax Americana sa však chýli ku koncu a s rodiacou sa konkurenčnou superveľmocou sa svet (aj my v Európe) musíme postupne pripraviť na dve veci. Jednak konfrontácia medzi USA a Čínou bude čoraz intenzívnejšia a zatiaľ nie je vôbec jasné, či sa v 21. storočí dokážu obe mocnosti vyhnúť priamemu vojenskému stretu. Druhu stranou tej istej rovnice je okolnosť, že čím bude ekonomický, technologický, diplomatický, kultúrny a vojenský vplyv Číny silnejší, o to bude ťažšie odolávať tlaku Pekingu na to, aby si okolitý svet osvojil jeho pravidlá hry a hodnoty, na ktorých stojí jeho moc. Svet mandarínskych komunistov/konfuciánov je úplne iný ako ten náš a tomuto stretu sa najbližšie generácie s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnú.