Vo štvrtok 13. októbra 2016 Slovensko pochová svojho najlepšieho prezidenta. Rozlúčka s Michalom Kováčom bude okrem iného spomienkou na muža, ktorý dokázal ísť v ústrety ťažkým okolnostiam, a preto sa aj napriek objektívnym i subjektívnym obmedzeniam stal štátnikom.

Slovenskí prezidenti neboli ani charizmatickými lídrami, ani nadanými rečníkmi. Platí to aj aktuálnej hlave štátu Andrejovi Kiskovi. Zväčša to však boli šikovní hráči, ktorí dokázali buď využiť zákonitosti parlamentnej (Kováč), alebo priamej (Schuster, Gašparovič, Kiska) voľby, aby sa stali hlavou štátu. Napriek tejto spoločnej charakteristike Michal Kováč v spoločnosti slovenských prezidentov vyniká.

Písať o prezidentovi Michalovi Kováčovi má výhodu, že si ho netreba idealizovať, aby sme o ňom mohli povedať niečo dobré. Bol to politik ako každý iný. Robil, a musel robiť, kompromisy. Dopustil sa kontroverzných a niekedy aj vyložene nesprávnych rozhodnutí. Podieľal sa na vzostupe nebezpečne impulzívneho Vladimíra Mečiara a jeho Hnutia za demokratické Slovensko. Druhou voľbou bolo ostať v spolku politikov odtrhnutých od reality, ktorí ovládali Verejnosť proti násiliu. Ani jedna voľba nebola dobrá. Tú, ktorú si vybral, na dlho ovplyvnila osudy Slovenska. A napokon Michal Kováč veľkou mierou prispel k tomu, že mečiarizmus nenávratne odišiel do minulosti.

Veteráni Hnutia za demokratické Slovensko budú zrejme večne tvrdiť, že odpor prezidenta Kováča voči autoritatívnym sklonom premiéra Mečiara nemal nič spoločné so štátnictvom a morálkou, pretože išlo o pokračovanie vnútrostraníckych a osobných sporov inými prostriedkami. Naopak, predstavitelia vtedajšej opozície budú do smrti presvedčení, že Michal Kováč sa aj napriek osobnému nepohodliu, ponižovaniu a rodinnej tragédii, akou bol únos jeho syna tajnou službou, dokázal vzoprieť zlu a nepoľavil až do víťazného konca.

Ak dáme bokom stranícke videnie, zdá sa, že trochu majú pravdy jedni i druhí. Michal Kováč sa veľmi skoro po založení Hnutia za demokratické Slovensko dostal do sporov s Vladimírom Mečiarom. Ťažko povedať, či zo strany pána Kováča išlo vždy o principiálne postoje. Vnútorné pomery Mečiarovho hnutia ostali dodnes zahalené rúškom tajomstva. Keď sa však preniesli spory oboch politikov na inštitucionálnu úroveň, prezident kontra premiér, Michal Kováč jednoznačne prevyšoval Vladimíra Mečiara. Niežeby vo všetkých sporoch vyhrával. Práve naopak, keď sa mu úspešne podarilo zablokovať vymenovanie Ivana Lexu za ministra privatizácie a neskôr za riaditeľa SIS, Michal Kováč už len prehrával. V oblasti obhajovania verejného záujmu však prezident udeľoval premiérovi jednu lekciu za druhou.

Michal Kováč každou prehrou usvedčoval Vladimíra Mečiara, že premiér a predseda Hnutia za demokratické Slovensko vedie krajinu do slepej uličky. Nech už boli jeho pohnútky akékoľvek, prezident Kováč si nevybral ľahšiu cestu lokajskej symbiózy s premiérom Mečiarom, ale strastiplnú púť konfliktov, ktoré museli byť vybojované. Ak by neboli, Vladimír Mečiar by bol skôr či neskôr porazený, ale Michal Kováč dal návod svojim nástupcom, ako sa aj bez zjavného nadania stať štátnikom.

Prezident Michal Kováč vykročil v ústrety neľahkému osudu. Čelne sa zrážal niekedy až s brutálnymi okolnosťami, ktoré z neho napokon urobili štátnika. Doteraz ho v prezidentskom úrade nikto nenapodobil.