Bez znalosti vyšetrovacieho spisu nemá nikto právo na názor na priebeh trestného konania. Máme však nielen právo, ale aj povinnosť ozvať sa, keď sa trestné právo stáva nástrojom politiky, propagandy a nekalého konkurenčného boja.

Od hlúposti k zdravému rozumu

S hlúposťou sa nedá účinne bojovať. Rovnako je takmer nemožné dosiahnuť hmatateľné výsledky v konfrontácii so zákernosťou, podlosťou, zlomyseľnosťou a, aby sme nezabudli, ani so sústredenou propagandou. Toto všetko platí v krátkodobom horizonte. Z dlhodobého hľadiska nie je vec zdravého rozumu úplne stratená a aj preto sa oplatí donekonečna opakovať niektoré základné zásady. Napríklad v oblasti vlády zákona a právneho štátu.

Dnes už aj posledný pologramotný škrabák vie, že predprípravná a prípravná časť trestného konania sú podľa zákona neverejné. Po prvé preto, lebo ďalšou zákonnou zásadou je prezumpcia neviny. A po druhé preto, lebo z hľadiska taktiky vyšetrovania je kontraproduktívne uverejňovať informácie o jeho priebehu. Napriek tomu, že tieto zásady sú všeobecne známe, bezohľadne po nich šliapu nielen médiá, ale aj štátne orgány.

Od právneho štátu ku KĽDR

V priebehu uplynulých mesiacov došlo k obvineniu, predvedeniu, zatýkaniu a braniu do väzby mnohých ľudí. Boli medzi nimi vysokí štátni funkcionári, vplyvní podnikatelia aj zdanlivo menšie ryby. Ten, kto nevidel vyšetrovací spis, by sa k priebehu trestného konania vôbec nemal vyjadrovať. A ten, kto spis pozná, by mal tiež mlčať, pretože v prípade príslušníka orgánu činného v trestnom konaní je to jeho služobná a zákonná povinnosť a v prípade civila, neoprávnene oboznámeného s obsahom spisu, takisto platí povinnosť rešpektovať zákonnú zásadu neverejnosti prípravného konania. Z tohto pohľadu preto môžeme konštatovať, že ak existuje dostatok dôkazov odôvodňujúcich vznesenie obvinenia, orgán činný v trestnom konaní musí vydať príslušné uznesenie. A to isté platí, ak existujú dôvody na väzobné zaistenie obvineného – vyšetrovateľ musí spracovať návrh a ak si ho prokurátor osvojí, obráti sa vo veci na sudcu pre prípravné konanie.

Problém nastáva vo chvíli, keď o obvinení alebo ešte len o úmysle vyšetrovateľa obviniť podozrivého vedia novinári skôr ako sám podozrivý. Ešte horšie veci vyzerajú, keď v nekresťansky skorých ranných hodinách šupne redaktorka Aktualít na Facebook status, že ešte si naleje do termosky čajíček a hor sa do Nitry. Len o niekoľko desiatok minút sa frekventant sociálnych sietí dozvie, že slečna novinárka mala v predstihu informácie o policajnej akcii zameranej na zadržanie bývalého policajného prezidenta. To kde sme? Kim Čong-un to robí veľmi podobne. Podozrivých necháva predvádzať priamo zo zasadnutia politbyra. Slovenské aj severokórejské maniere majú veľmi podobné motívy aj účinky.

Od práva na informácie k tlaku na súd

Je nepochybné, že verejnosť má právo na informácie. Obzvlášť, ak ide o trestné konania súvisiace s podozrením zo spáchania trestnej činnosti (bývalými) vysokými štátnymi funkcionármi či ľuďmi z veľkého biznisu. Avšak aj títo ľudia majú svoje zákonné práva a, naopak, orgány činné v trestnom konaní majú určité zákonné povinnosti. V právnom štáte je neakceptovateľné, ak prebiehajú zatýkania, predvádzania osôb a prehliadky bytových a nebytových priestorov v online režime.

Nielen preto, že platí prezumpcia neviny, ale aj preto, že ak po obvinení a zaisťovacom úkone nasleduje návrh na vzatie do väzby, celý mediálny cirkus sprevádzajúci popísané procedúry vytvára neakceptovateľný a neraz aj neznesiteľný tlak na sudcu pre prípravné konanie. Prečo nemožno počkať s informovaním verejnosti aspoň do rozhodnutia o väzbe? Všetko nasvedčuje tomu, že okrem politicko-propagandistických motívov je za týmto konaním aj úmysel vytvoriť tlak na sudcu rozhodujúceho o väzbe.

Od Pčolinského k Berijovi

Ak o zatýkaní vedia médiá skôr, ako sa policajná akcia vôbec začne, potom je namieste klásť si otázku, nielen ohľadom účelu týchto opatrení, ale pýtať sa, v akých službách vystupujú novinári a akému záujmu slúžia. Iba ťažko sa dá popísané postupy obhajovať verejným záujmom, meno ktorého sa v tejto krajine tak často berie nadarmo do úst.

Ešte horšie vec vyzerá, keď realizáciu jednej z trestných vecí síce trochu hmlisto, no predsa veľmi zrozumiteľne naznačuje riaditeľ tajnej služby. Opäť: To kde sme? Slovenská informačná služba je spravodajský orgán. Nemá postavenie ani bezpečnostnej zložky, ani orgánu činného v trestnom konaní. Ako je potom možné, že muž bratislavského polosveta Vladimír Pčolinský, dočasne usadený vo funkcii riaditeľa tajnej služby, v rozhovore pre propagandistický bulletin s názvom N avizuje „pokrok“ v kauze Gorila?

Test Ficom je už tak trochu otrepaná fráza, no napriek tomu nestráca presvedčivosť. Len si predstavme, že by robil narážky na pokrok v akejkoľvek kauze riaditeľ SIS nominovaný Robertom Ficom. Veď SME, N, Aktuality a ďalší úderníci na poli propagandy by sa pretekali v tom, či by šéfa tajnej služby prirovnali k Felixovi Dzeržinskému, Lavrentijovi Berijovi, Heinrichovi Himmlerovi alebo Reinhardovi Heydrichovi.

Od vyšetrovania k politike a biznisu

Nič z vyššie uvedeného nie je spochybnením materiálnej stránky jednotlivých trestných konaní. V tejto súvislosti je potrebné zopakovať, že kto nepozná celý vyšetrovací spis, nemá právo ani na názor na priebeh konania. Problém, o ktorom je tu reč, je zákonnosť/nezákonnosť postupu pri informovaní o trestnom konaní, respektíve o neschopnosti poniektorých príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní rešpektovať zákonné ustanovenia o služobnom tajomstve. Takisto je reč o práve obvinených na prezumpciu neviny a na férový proces.

Mediálne orgie spojené so zatýkaním a obviňovaním podozrivých majú okrem zákonných aj politické a obchodné súvislosti. Vidieť priamu súvislosť medzi klesajúcimi preferenciami OĽaNO a zvyšujúcou sa intenzitou zatýkania v priamom prenose je trochu priodvážne. No nebude od pravdy ďaleko, že náš excentrický premiér tieto nešváry nielen ticho schvaľuje, ale ich aj aktívne podporuje.

Obchodná stránka problému sa dotýka médií, respektíve konkurenčného prostredia na trhu s informáciami. Vydavateľstvá jednotlivých médií sú komerčné spoločnosti, cieľom ktorých je zarobiť. Ten, kto nezákonným spôsobom poskytuje vybraným médiám informácie o priebehu a taktike trestného konania, pomáha týmto komerčným spoločnostiam získať (neoprávnenú) výhodu v konkurenčnom boji. A to tiež nie je v poriadku.

P. S.: Od rána médiá hlásia, že polícia zadržala námestníka riaditeľa SIS Borisa Beňu. O tom, ako si plukovníka Beňu osvojili a pásli už v minulom volebnom období súčasný riaditeľ služby Vladimír Pčolinský a jeho komplic Peter Košč a aké mali spoločné politické a iné kšefty, sa vzácny čitateľ dozvie v knihe Satan, teší ma!