moje knihy

Druhá, záverečná časť knihy Kauza Cervanová vyvracia klamstvá a mýty o existencii utajovaných dôkazov, ktoré vraj potvrdzovali nevinu vrahov mladej medičky, a usvedčuje novinára Štefana Hríba a režiséra Roberta Kirchhoffa z brutálnej mediálnej manipulácie.

Kniha vyvracia právne fikcie o tom, že Najvyšší súd ČSFR našiel v rozsudkoch z rokov 1982 a 1983 omračujúcich 73 pochybení. Naopak, Kauza Cervanová II. dokazuje, že federálni sudcovia nepoznali trestný spis a naznačuje, že tak Najvyšší súd ČSFR, ako aj Generálna prokuratúra ČSRF porušili zákon v prospech vrahov Ľudmily Cervanovej, čím zásadným spôsobom prispeli k spolitizovaniu tohto prípadu.

Kauza Cervanová II. je neradostnou správou o svete, v ktorom majú neúmernú moc médiá, schopné desaťročia úspešne vydávať lož za pravdu a naopak. Realita a jej mediálny obraz sa na seba veľmi často nepodobajú. V prípade vraždy Ľudmily Cervanovej to platí dvojnásobne.

Autor usvedčil Štefana Hríba, že v relácii Večer pod lampu z 23. júna 2011 spolupracoval s vrahmi Ľudmily Cervanovej na zámernom šírení neprávd vo verejnoprávnej televízii. Usvedčil režiséra Roberta Kirchhoffa, že sa spolčil s vrahmi a spolu s nimi vytvoril lživý dokument. A usvedčil ďalšie médiá a údajné intelektuálne elity, že tieto zlyhania kryli udeľovaním novinárskych a kultúrnych ocenení.

Kauza Cervanová II. dokumentuje zložitú cestu spravodlivosti od rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSFR z 19. októbra 1990 o zrušení pôvodných rozsudkov; cez posúvanie si spisu od jedného senátu k druhému; až po potvrdenie viny vrahov rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo 4. decembra 2006 a spečatenie tohto verdiktu dovolacím senátom najvyššieho súdu z 1. júna 2009.

Definitívnu právnu bodku za prípadom dal Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu 9. septembra 2014, keď odmietol prijať na konanie sťažnosť vrahov Ľudmily Cervanovej a konštatoval, že ich právo na spravodlivý proces nebolo porušené. Podrobnosti tohto zložitého prípadu nájdete v knihe Kauza Cervanová II.

Medička Ľudmila Cervanová bola znásilnená a zavraždená v noci z 9. na 10. júla 1976. Aj keď išlo o brutálny čin bezcitných násilníkov, prípad by mal byť dávno zabudnutý. Ibaže nie je. Nielen v dôsledku demagogickej obhajobnej propagandy viacerých páchateľov, ale aj pričinením lživej publicistickej aktivity viacerých novinárov a politikov.

Slovenské médiá, medzi ktorými vyniká najmä magazín Týždeň, čiastočne úspešne vykreslili usvedčených vrahov ako obete komunistického režimu. V dôsledku tejto mediálnej manipulácie vznikol priestor pre napísanie komplexnej knihy, obsiahlo zobrazujúcej skutkový dej a vyšetrovanie vraždy Ľudmily Cervanovej, ako aj následné súdne peripetie a mediálne dezinterpretácie prípadu.

Kauza Cervanová I. vychádza z desiatok tisíc strán spisového a archívneho materiálu. Okrem vyšetrovacieho a súdneho spisu, ako aj písomností uložených v levočskom archíve sa podarilo získať viaceré cenné dokumenty, ktoré dokazujú, že vrahovia sú vrahovia, a nie obete komunistického režimu a porevolučného justičného systému.

Veľavravné a z argumentačného hľadiska mimoriadne presvedčivé sú záznamy z utajovanej kriminalistickej operácie s krycím názvom Kamera. Kniha obsahuje početné citácie zo všetkých zdrojov písomností a je k nej priložené aj DVD s kópiami dokumentov a zvukovým záznamom výpovede Miloša Kocúra, najaktívnejšieho páchateľa pri znásilňovaní a vražde Ľudmily Cervanovej.

Najmä vďaka informáciám pochádzajúcim z operácie Kamera vyšli na povrch nielen usvedčujúce poznatky, ale aj dôležité informácie o morálnych profiloch usvedčených vrahov. Aj preto Milan Valašík, bývalý dozorový prokurátor v kauze Cervanová, po prečítaní rukopisu prvého dielu vyhlásil: „Odkiaľ ste to všetko vyhrabali? V roku 1982 som na súde zastupoval obžalobu, ale to, čo sa vám podarilo odhaliť o intrigách páchateľov, sú aj pre mňa nové fakty.

Kniha Kauza Cervanová I. vznikla aj vďaka neoceniteľnej pomoci a odbornému poradenstvu sudcu Najvyššieho súdu SR Juraja Klimenta. Jeho profesionálne skúsenosti sa výrazne odrazili na kvalite právnej argumentácie. Autor v spolupráci s ním v týchto mesiacoch pracuje na texte druhého dielu Kauza Cervanová II.

Takzvanú päťdesiatdvojku alebo 52. oddelenie SIS zriadil Jaroslav Svěchota ako náhradu za Odbor špeciálnych operácií, ktorý bol po nezvládnutom únose Michala Kováča mladšieho dekonšpirovaný, a preto nepoužiteľný na ďalšie senzitívne a neraz aj ilegálne operácie.

Úlohou 52. oddelenia bolo zhromažďovať kompromitujúci materiál o prezidentovi, vodcoch opozičných strán a získavať informácie o ich stratégii v politickom zápase s Vladimírom Mečiarom a jeho Hnutím za demokratické Slovensko. Päťdesiatdvojka bola preto prísne utajeným útvarom. O jeho existencii a najmä skutočnom poslaní bola informovaná iba hŕstka riadiacich funkcionárov SIS. V niektorých prípadoch riaditeľ SIS Ivan Lexa dokonca obchádzal svojho námestníka Jaroslava Svěchotu a zadával úlohy vedúcemu 52. oddelenia Dušanovi Pastuchovi osobne.

Tento útvar využíval pri svojej práci všetky triky, nevynímajúc takzvané medové pasce alebo nastrčené kurtizány. Poverení dôstojníci 52. oddelenia viedli malú armádu ľahkých žien, neraz prestrojených za novinárky. Ich úlohou bolo vlákať naivných opozičných politikov do konšpiračných bytov, kde boli nainštalované skryté kamery a záznamová technika. Iní príslušníci boli zase poverení úlohami organizovať fyzické prepady politických protivníkov Vladimíra Mečiara. A ďalších zase využíval Jaroslav Svěchota pri fyzickom zastrašovaní a vydieraní svojich obchodných partnerov.

Päťdesiatdvojka stála aj v pozadí kauzy Markíza a úspešne sa prezentovala mediálnou diskreditáciou niekdajšieho primátora Banskej Bystrice a podpredsedu Strany občianskeho porozumenia Igora Presperína. Útvar politickej diverzie zhromaždil mnoho zarážajúcich a usvedčujúcich informácií o viacerých opozičných politikoch, ktorí sa neskôr stali vysokými vládnymi činiteľmi. Neboli nikdy zverejnené a keď už bolo jasné, že Ivan Lexa na čele SIS končí, na 52. oddelení prebehli rozsiahle skartácie a pálenie dokumentov.

Mnohé informácie však ostali ukryté v pamäti bývalých pracovníkov päťdesiatdvojky a vďaka nim ostali pre históriu uchované aj v titule Komando 52, ktoré je voľným pokračovaním prvotiny Krycie meno Bežec.

Keď denník SME oslavoval 20. výročie založenia, stretol som sa s generálnym riaditeľom vydavateľstva Petit Press Alexejom Fulmekom. Navrhol mi, aby som napísal autobiografickú knihu o novinárovi a siskárovi Petrovi Tóthovi. Najprv som jeho nápad odmietol. O dva týždne som na vec zmenil názor a Alexej ma v januári 2013 zoznámil s riaditeľkou vydavateľstva Dixit Natašou Ďuričovou. O deväť mesiacov nato som jej odovzdal hotový rukopis spomienok a kniha bola vzápätí uvedená na predvianočný knižný trh.

Krycie meno Bežec je síce knihou o jej autorovi, ale oveľa viac je o zákulisí SIS, podsvetia a slovenskej politiky medzi rokmi 1995 – 1998. Prvý krát som v nej odhalil na neviditeľný, avšak mimoriadne dramatický zápas medzi SIS a takzvanou paralelnou tajnou službou. Bez tejto neformálnej štruktúry statočných ľudí z radov aktívnych i penzionovaných spravodajských dôstojníkov, príslušníkov polície, ale aj takrečeno bežných ľudí by sa verejnosť nikdy nedozvedela podrobnosti o únose prezidentovho syna tajnou službou a iných nezákonných aktivitách SIS na čele s Ivanom Lexom a Jaroslavom Svěchotom.

V tejto knihe som vyrozprával aj ďalšie tajomstvá. Napríklad ako som sa vo Francúzsku prvý raz stretol s korunným svedkom únosu prezidentovho syna Oskarom Fegyveresom a ako mi pri tom pomáhal istý slovenský diplomat, ktorý v tom istom čase sprevádzal premiéra Vladimíra Mečiara na rokovaniach OECD. Alebo príbeh novinárky a agentky 52. oddelenia SIS s krycím menom Samy. Táto mladá a na prvý pohľad naivne vyzerajúca blondína dokázala sama nasadiť plošticu do rokovacej miestnosti KDH, zviesť niekoľkých politikov a vyzvedať pre Ivana Lexu medzi novinármi.

Krycie meno Bežec hovorí aj o tajomnom a temnom prepojení tajnej služby s podsvetím a o tom, ako na pokyn Lexovho námestníka Svěchotu jeden z bossov bratislavského podsvetia najprv ohrozoval môj život a neskôr mi o tom všetkom veľmi otvorene porozprával.

Slovom Krycie meno Bežec je môj príbeh novinára a spravodajského dôstojníka.