Domáce komentáre

Prípad tieňového ministra OĽaNO Jaroslava Naďa v plnej nahote odhaľuje biedu slovenského žurnalizmu. Hlavného prúdu aj alternatívy. A tomu zodpovedá aj celková úroveň spoločenskej debaty pred februárovými voľbami.

Slovenské médiá dlhodobo vydávajú propagandu za žurnalistiku. Postihnutý touto nákazou je aj denník SME a imúnny neostal ani jeho prominentný komentátor Peter Schutz.

Bojovať s hlúposťou sa takmer nedá. Bojovať s hlúposťou novinárov je ešte ambicióznejšie a možno aj márnejšie predsavzatie. Napriek tomu sa o to pokúsime a tak ako minule, aj tentoraz sa venujeme tvorbe šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho. Na otázku, prečo to vlastne robíme, odpovedáme jednoducho: Hlúposť, nekompetentnosť a nevzdelanosť slovenských novinárov musí byť pomenovaná a pravidelne dokladaná vecnými dôkazmi. Iba tak existuje aká-taká nádej, že verejnosť si vybuduje imunitu proti manipuláciám.

Médiami prezentované spomienky na udalosti roku 1989 sú poznačené pátosom a malou schopnosťou vidieť širší kontext udalostí, ktoré z pohľadu národov a bežných ľudí možno označiť za annus mirabilis. Na druhej strane perspektíva geopolitiky ešte nepozná odpoveď na otázku, či nešlo zároveň aj o annus horribilis. Aj keď to znie na prvý pohľad nepravdepodobne, chlieb sa skôr alebo neskôr bude lámať v Bielorusku, krajine šírych rovín a brezových lesov.

Šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy nie je jediný slovenský novinár, správajúci sa k slovu a myšlienkam ako vidly k hnoju. Jeho intelektuálne výkony sú však natoľko úpadkové, že stoja za pokus o textovú analýzu. Vybrali sme si jeden zvlášť „vydarený“ článok.

Mediálna manipulácia môže mať rôzne podoby a môže slúžiť rôznym účelom. Na Slovensku zväčša propagandistickým. Mnoho nasvedčuje tomu, že aj hystéria okolo Gorily je jednou z foriem informačnej a emocionálnej manipulácie. Ďateľ.sk na podporu tohto tvrdenia ponúka niekoľko argumentov.

Taktická logika v prípade Moniky Jankovskej je pomerne prostá. Menej medializácie, rovná sa väčšia nádej na úspech. Oveľa zložitejšie je preskúmať a pochopiť, prečo táto banalita novinárom, ale aj príslušným orgánom uniká.

Dnes nebudeme diskutovať o tom, či sme za alebo proti potratom. Ani o tom, či sme za alebo proti sobášom lesieb a homosexuálov. Bude reč o tom, ako slovenská spoločnosť diskutuje. Hneď na úvod si povedzme, že katastrofálne. No to nie je najhoršie. Pretože najhoršie je to, že kalamitný stav verejnej diskusie sa dramaticky zhoršuje.

Zverejňovanie Threemy má zjavne požehnanie vyšších miest. A to je ešte väčší problém ako samotné zverejňovanie, pretože motivácie na takéto konanie môžu byť všelijaké, len nie legitímne a zákonné.

Konšpiračné teórie, sprevádzajúce moju neúčasť na prvej časti hlavného pojednávania v kauze zmenky televízie Markíza, vyvrcholili festivalom absurdít viacerých držiteľov novinárskych ocenení. Od mediálnej inkvizície sa nedalo nič iné očakávať. Dnes poviem všetko podstatné na súde, no napriek tomu považujem za potrebné čitateľom a fanúšikom Ďatľa adresovať niekoľko slov.