Domáce komentáre

Pred sto rokmi zavládla éra zlatých dvadsiatych rokov 20. storočia. Išlo o dekádu nasledujúcu po pustošivej prvej svetovej vojne. Svet sa chcel po útrapách vojny oddať radostiam pokojného, luxusného a bezstarostného života. Aj sa to, prinajmenšom poniektorým, podarilo. Až kým v auguste 1929 neudrela veľká depresia a po nej druhá svetová vojna, z ktorej sa svet začal spamätávať až okolo roku 1955.

V otázke európskej bezpečnosti neexistuje jednoduché ani uspokojivé riešenie. NATO malo v čase studenej vojny význam pre vytvorenie strategickej rovnováhy. Avšak súčasná Európa čelí inej a do veľkej miery komplikovanejšej realite.

Najväčším hlavolamom eurozóny nie je aktuálny spor o to, či jej členské štáty majú mať spoločný dlhopis, teda zdieľaný dlh. Aj keď sa to ťažko počúva, kľúčovým problémom menovej únie je jej samotná existencia.

Anno domini 2020 je popri mnohých iných a významnejších spomienkach aj 35. výročím vydania prvého eponymického albumu bratislavskej hard rockovej kapely Tublatanka. O slovenskej rockovej hudbe a jej histórii by vedeli s hlbokými znalosťami zasvätenejšie písať mnohí iní. Toto však nie je príspevok k histórii slovenského rocku, ale krátkou subjektívnou spomienkou na mladosť.

Keď sa Karol Veľký a po ňom rôzni držitelia titulu cisára Svätej ríše Rímskej usilovali o politické zjednotenie územia reprezentujúceho súčasné geografické a ekonomické jadro Európskej únie, stáli pred veľmi podobnými problémami, akým čelil kontinent v časoch Tridsaťročnej vojny, napoleonských vojen, prvej a druhej svetovej vojny, ale aj v priebehu vojny studenej. Trištvrte storočia po páde Berlína nie je situácia v Európe o nič menej komplikovaná a liekom na jej večné boľačky nie sú ani Európska únia, ani NATO na hraniciach Ruska.

Zbavenie Andreja Danka kapitánskej hodnosti je síce huncútstvo hodné povesti Igora Matoviča, úspešného zabávača slovenského Facebooku, avšak po voľbách a schválení programového vyhlásenia vlády by mal aj aktuálne najvplyvnejší Trnavčan uprednostniť pred dianím na sociálnej sieti dejiny, čo sa pred jeho očami práve valia Európou.

Dnes krátko a trochu netradične. Nezvykneme rozoberať výroky politikov, no verbálny výkon ministra obrany Jaroslava Naďa obsahuje znepokojujúce posolstvo o jeho neschopnosti chápať skutočný zmysel zodpovednosti za štát. A to stojí za pozornosť.

Novinári nie sú zamestnancami verejného, ale individuálneho záujmu. Pracujú pre obchodné spoločnosti, účelom ktorých je generovať zisk. Automaticky z toho síce nevyplýva, že nemôžu slúžiť aj verejnému záujmu. Bez diskusie však nie je ani ich obľúbené oháňanie sa týmto pojmom hocikedy, keď ich nachytajú na hruškách.

Odpoveď na otázku z titulku znie, že zatiaľ nie, no možno nadíde. Neznamená to však, že ak ten čas príde, vláda národnej jednoty naozaj vznikne. Hlavnou prekážkou sa môže stať povestná slovenská neschopnosť povzniesť sa nad osobné antipatie a podobné taľafatky. Napriek tomu nie je od veci sa touto myšlienkou zaoberať.

Finančná zbierka na prežitie Aktualít.sk ukázala, že šéfredaktor Peter Bárdy a jeho kolektív trpia mesiášskym komplexom a majú pokrivenú predstavu o tom, aké sily držia pri živote národy a politické spoločenstvá.